Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Dubčekova sieť

17.08.2008 (33/2008) NAJBLIŽŠÍ SPOLUPRACOVNÍCI ALEXANDRA DUBČEKA sa tvárili ako jeho osobní priatelia, no v skutočnosti naňho donášali eštebákom, ovplyvňovali ho a poza chrbát podrážali. To je najnovší objav Ústavu pamäti národa. Dubčekovi priatelia však neveria vlastným očiam: Čo je to za nezmysel?
Dubčekova sieť
1 fotografia v galérii
Alexander Dubček
Autor fotografie: Profimedia

V pracovni bratislavského bytu Roberta Harenčára je na rádiu malá busta Alexandra Dubčeka. Donedávna mal vo vitríne aj veľkú Dubčekovu fotografi u, no vystriedala ju snímka detí. Robert Harenčár je podľa Ústavu pamäti národa jedným z najmenej piatich ľudí, ktorí sa tvárili ako Dubčekovi priatelia, no v skutočnosti boli na Dubčeka nasadení ako agenti ŠtB. Po páde komunizmu však podľa Ústavu niekto sfalšoval protokoly tak, že z agentov sa stali sledovaní. Teraz Ústav pamäti národa protokoly zrekonštruoval.

Najbližší donášači
„Bol som na trhu a manželka mi volá - rýchlo poď domov, zaujímajú sa o teba novinári. Najskôr som si myslel, že chcú niečo k štyridsiatemu výročiu augusta 1968. No keď mi povedali, že podľa Ústavu pamäti národa som bol agent ŠtB a pracoval som na Dubčekovi, neveril som vlastným očiam a ušiam,“ hovorí Robert Harenčár k minulotýždňovej informácii o svojej údajnej eštebáckej minulosti. Harenčár je dôchodca, pôsobí ako viceprezident Spoločnosti Alexandra Dubčeka. Vedenie Ústavu pamäti národa tvrdí, že medzi donášačmi mal byť aj Dubčekov rodinný známy Teodor Baník. Sochár, ktorý Dubčeka stvárnil i na jeho hrobe. Syn Alexandra Dubčeka Pavol umelca Baníka bráni. „Pán Baník spolupracoval s eštebákmi na výslovnú žiadosť otca,“ povedal Pavol Dubček pre denník Pravda. S Baníkom sa jeho otec vždy dohodol, čo má eštebákom hovoriť.

Dohody
Potvrdzuje to aj Harenčár. „Keď už sme vedeli, ako to chodí, s Dubčekom sme sa dohodli, čo ja poviem naňho a on na mňa. Po vyhodení zo strany robil ako mechanizátor v štátnych lesoch, mal na starosti stroje, zháňanie súčiastok a podobne. Tak som eštebákom hovoril - všetci Dubčeka v práci uznávajú, vážia si ho, keď potrebuje nejaké súčiastky do strojov, vychádzajú mu v ústrety. Dubček mi kázal, aby som sledoval reakcie eštebákov. Či sú nervózni, keď budem rozprávať, ako ho majú všetci v úcte,“ tvrdí Harenčár. Tvrdí, že s Dubčekom boli „absolútne dôverní priatelia, robili sme na háklivých veciach“. Harenčár bol pred rokom 1968 poslancom Federálneho zhromaždenia ČSSR. Po roku 1970 ho však s Dubčekom vyhodili z verejných funkcií aj zo strany.

Čierna listina
„Dopadlo to tak, že moje deti skončili základnú školu s vyznamenaním, ale na gymnázium ich nechceli prijať. ÚV KSČ ma zaradil na Čiernu listinu v rámci Jednotnej centrálnej evidencie predstaviteľov pravicového oportunizmu. Hneď ma zapísali aj do zoznamu Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti. Kto sa v Poučení objavil, ten bol čierna ovca,“ spomína Harenčár. Pôvodne bol vysokoškolský učiteľ, neskôr pracoval vo vláde ako odborný asistent na vedecko- technickú spoluprácu. „Lenže prišiel podpredseda vlády pán Hamous a hovorí - Roberte, vím, že si hodnej kluk, ale když už jsi v Poučení, musíš odejít. Dal mi výpoveď. Asi na desiaty raz som si našiel miesto v Slovarte. V oddelení vývozu kníh a gramoplatní. Na začiatku mi nedali ani stoličku, bol som na chodbe. Jedna pani sa zmilovala a vybavila mi stoličku k jej stolu. Bol to rok 1971, tvrdá normalizácia. Po pol druha roku prišiel kádrovák a hovorí - nemôžeš tu robiť, zavadziaš. Keď niekoho chceme vyhodiť, vždy hovoria - Harenčár tu môže robiť a my nie? Tak ma odpratali aj zo Slovartu,“ rozpráva.

Rehabilitovaní
Zamestnal sa ako drobný úradník v ÚĽUV-e. Raz prišlo Dramatické divadlo z Leningradu. Vedel po rusky, tak ho poprosili o tlmočenie. Fotograf urobil z návštevy divadla album. „Naši sa chceli pochváliť, že prijali divadlo, tak poslali album na Okresný výbor KSS. Za chvíľu nastal cirkus - ako je možné, že je na fotografiách Harenčár? Harenčár musí byť vygumovaný, nepatrí do tejto spoločnosti! Môj syn ušiel do Švajčiarska a neskôr do USA. Nemohol prísť naspäť, lebo ho tu odsúdili za nelegálne opustenie vlasti a musel by si to odsedieť. Vídavali sme sa tajne v Budapešti.“ Harenčár si neskôr našiel prácu vo Výrobnom družstve invalidov v Ľudipe. Po nežnej revolúcii ho aj s Dubčekom rehabilitovali, stal sa poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR, neskôr pracoval na ministerstve zahraničia.

Svinstvo?
„Eštebáci ma sledovali až do revolúcie. Ak sme s Dubčekom chceli debatovať, stretávali sme sa v zlievarni u jeho kamaráta alebo v Rači na dvore jednej známej. Prišiel aj k nám do bytu, ale mali sme ploštice. Iba sme si dali vínko a radšej sme sa išli prechádzať na Kukučínovu ulicu. Uráža ma, keď ma teraz označili za pseudopriateľa Alexandra Dubčeka. Po slovensky povedané - je to svinstvo. Bol som skutočný Dubčekov priateľ,“ hnevá sa Harenčár. Tvrdí, že po roku 1970 ho eštebáci stále volali na pohovory. Najskôr dvakrát do roka a neskôr aj sedemkrát. Nevedel, že si eštebáci o ňom vedú nejaké záznamy. Tvrdí, že im nikdy nič nepodpísal. „Vypočúvania boli vo forme bežných rozhovorov - ako žijem ja, ako ostatní. Čo robím, s kým sa stretávam. Mlčať nemalo význam, tak som eštebákovi radšej nahovoril všelijaké rozprávky, ktoré boli preňho prijateľné. Neskôr sme z nich cítili nervozitu, lebo nám už nič nemohli.“ Popiera, že by od eštebákov niekedy zobral peniaze alebo že by niečo podpísal.

Ako to je
Minulý týždeň Ústav pamäti národa zorganizoval tlačovú besedu. Jerguš Sivoš zo sekcie dokumentácie ústavu hovoril, že ŠtB v prípade Dubčeka vytvorila veľmi širokú sieť. Dubčeka odpočúvali, sledovali agenti. „Agenti ho ovplyvňovali a odrádzali od spolupráce s osobami vylúčenými z komunistickej strany po roku 1968 a odrádzali ho od spisovania svojich pamätí, bola to teda vplyvová agentúra,“ tvrdil Sivoš. Lenže po revolúcii podľa Ústavu pamäti národa spisy ktosi zmenil a agenti boli odrazu čistí. Jedným z nich mal byť aj Teodor Baník. Historik Ivan Laluha oponuje: „To akože Teodor Baník bol agent, ktorý mal prístup k spisom ŠtB a po revolúcii tam išiel zmizíkovať, aby sfalšoval dejiny? Veď to je úplná kravina! Za Baníka dám ruku do ohňa, že Dubčeka nepodrazil! Nikdy.“ Laluha spomína, že za Dubčekom prišli priatelia s informáciou, že ŠtB ich nahovára na spoluprácu. Eštebáci chceli vedieť, čo Dubček robí, čo hovorí o politike, s kým sa stretáva. On im povedal - v poriadku, zoberte to, ale budete podávať informácie, na ktorých sa dopredu dohodneme.

S vedomím Dubčeka
Podľa Laluhu eštebáci vytvorili tzv. vplyvovú agentúru, aby vplývala na Dubčeka. „Lenže časť agentúry tam bola s vedomím Dubčeka a podávala im kontraproduktívne informácie. Také, aké chcel Dubček.“ Laluha sa s ním pravidelne stretával. Tvrdí, že keby Baník naozaj podával eštebákom pravdivé informácie, tak by sa ľudia okolo Dubčeka nemohli schádzať v bratislavskom Horskom parku. „Baník bol Dubčekov najbližší osobný priateľ na voľné chvíle. Ja som bol skôr na zabezpečovanie akcií,“ spomína Laluha a ukazuje dokumenty. Medzi nimi aj Dubčekove pamäti, ktorých písaniu sa snažila Štátna bezpečnosť zabrániť. Fotografie búdy, ktorú si eštebáci zriadili v záhrade pred jeho domom, aby ho mohli sledovať. Dubček si podľa Laluhu ľudí presne rozdelil, aby každý vedel, čo má robiť a hovoriť.

Príliv a odliv
Tlak eštebákov označuje ako obdobia prílivu a odlivu. Občas bol veľmi silný, vtedy priatelia s Dubčekom komunikovali menej. „Keď prichádzalo uvoľnenie, odliv, vždy sme si dohodli pravidlá hry. V ateliéri u Teodora Baníka sme si naplánovali stretnutia v určitých pravidelných cykloch. Keď niekto nemohol, napísal pohľadnicu, že schôdzka bude o týždeň neskôr. To znamenalo, že bude o dva týždne. Vytvorili sme si takýto systém kódov. Hrali sme sa. Neviem, či to bolo opodstatnené, ale robili sme to. Keby to chcel Baník zneužiť a prezradiť niečo eštebákom, mal možnosť. Ale ani raz sme nepocítili, že by sme museli dohodnuté akcie zrušiť. Podľa mňa nikdy nič neprezradil. Ani vydávanie časopisu, ani kódovanie, ani stretnutia. Ak niečo povedal, tak s vedomím Dubčeka a len informácie, ktoré eštebákov zmiatli,“ hovorí Ivan Laluha.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×