Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Jevgenij Libezňuk: Večný cudzinec

21.11.2009 (47/2009) Hoci JEVGENIJ LIBEZŇUK (48) získal Dosku za najlepší herecký výkon, jeho meno nie je doteraz veľmi známe. Pritom ako herec má za sebou už poriadne dlhú kariéru.
Jevgenij Libezňuk: Večný cudzinec
5 fotografií v galérii
Seriál V mene zákona mu priniesol úlohu patológa. Pôvodne išiel na konkurz na postavu...
Autor fotografie: Život

Pokojné časy, keď rodený Ukrajinec hrával len v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove, sa už skončili. Najskôr prišli ponuky z košických divadiel, potom z Nitry, objavili ho filmoví režiséri a teraz aj televízie. Objavil sa v seriáli TV JOJ Profesionáli a teraz ho vídať v TV Markíza. „Pozvali ma na konkurz do seriálu V mene zákona na postavu vyšetrovateľa. Keď sa na mňa zadíval režisér Vlado Balko, vraví: Ty si predsa rodený patológ! Tak som sa k tejto atraktívnej úlohe dostal,“ smeje sa Žeňa, ako herca volajú priatelia.

Neprekáža mu, že občas musí mať zakrvavené ruky zaborené v mŕtvole. Dokonca si z toho uťahuje. „Maskérka krv vyrába z niečoho sladkého, tak ju akože ochutnávame, či je čerstvá. Sranda musí byť, hoci slabšie povahy v štábe sa vtedy odvracajú,“ konštatuje.

Aj tak ho nevezmú!

K herectvu sa dostal náhodou. „Na základnej škole, ešte na Ukrajine, som účinkoval v malom divadielku, ale celý život som túžil po kariére vojenského letca. Aj preto, že som čím skôr chcel ísť do dôchodku,“ smeje sa herec. Lenže pre šelest na srdci ho na leteckú školu neprijali.

Spolužiačka sa hlásila na divadelný inštitút do Kyjeva. Žeňa sa vrátil z vojenskej služby, mal zamestnanie, no i tak ho presvedčila, že musí skúsiť skúšky na herectvo. Rodičia neprotestovali, boli presvedčení, že to nemôže vyjsť. Z podniku, kde pracoval, mu zariadili vysokoškolské štúdium na dopravnej škole. On však prijímacie pohovory urobil a na divadelný inštitút ho prijali.

Začal študovať herectvo a predpokladal, že bude hrať v niektorom ukrajinskom divadle. Osud mal však preňho pripravené niečo úplne iné. Zaľúbil sa do Slovenky, v treťom ročníku sa vzali. Čerstvý absolvent herectva nasledoval manželku do Prešova, do vtedajšieho Ukrajinského národného divadla. Od domova ho delilo 560 kilometrov.

Babylon jazykov

Keď začal žiť na Slovensku, rozdiel spočiatku necítil, v divadle hral v rodnom jazyku. Problémy nastali až na ulici, v praktickom živote. „Mal som problém rozlíšiť rôzne dialekty. Herci medzi sebou hovorili po rusínsky, na uliciach sa hovorilo po šarišsky, v televízii znela normálna spisovná slovenčina. Stávalo sa mi, že som nevedel nejaké slovo zaradiť, kam patrí. Teraz rozlišujem aj jednotlivé slovenské dialekty,“ prezrádza. Slovenčinu sa učil pomocou novín a televízie. Keď to ako-tak zvládol, prišla opäť výzva.

Ukrajinské divadlo sa zmenilo na rusínske a zmenila sa aj reč, v ktorej sa hralo - na rusínčinu. Hoci sa nezainteresovaným môže zdať, že sú to rovnaké jazyky, Žeňa vysvetľuje, že majú svoje špecifiká. Dodnes si vraj nedovolí tvrdiť, že hovorí po rusínsky. Rolu sa naučí, ale hovorí kostrbato.

„Keď prišla prvá ponuka zo slovenského divadla hrať v slovenčine, uvažoval som, či si to môžem dovoliť s mojím prízvukom, ktorého sa už asi nikdy nezbavím. Režisér Peter Mankovecký mi povedal, že o to sa vôbec nemám starať. Vtedy som prekročil prvýkrát bariéru.“ Tomu, že bude hrávať najmä cudzincov, sa zrejme nevyhne, ale jemu to neprekáža.

Študentské manželstvo nevydržalo, ale Žeňa nezostal sám. Hrdo nám oznámil, že je mladoženáč. Pred dvoma rokmi si vzal kolegyňu z divadla. Syn Daniel z prvého manželstva nekráča v šľapajach svojich rodičov. „Dostal rozum a povedal, že ďalšieho komedianta v rodine netreba.“ Aj jeho mama je divadelníčka, má vlastné divadlo v Rožňave. Syn študuje na Fakulte špeciálnej techniky Univerzity A. Dubčeka v Trenčíne.

Chrípka doma

S rodinou na Ukrajine udržiava kontakt cez skype. Teraz, keď tam zúri epidémia chrípky, sa pred webkameru posadia častejšie. Vyplašení príbuzní informujú, ako sa situácia vyvíja. Keď sa sťažovali, že v lekárňach nie sú lieky, ani v nemocniciach, Žeňa chcel okamžite nasadnúť do auta a nejaké im doviezť. Veď za noc to autom otočí. Mama mu to však zakázala. V jeho rodnom meste je nemocnica plná a už tri obete pochovali. Pochopiteľne, má o svojich rodičov a sestrinu rodinu strach. Lieky preto zabalil do balíka a verí, že sa k nim aj dostanú. „Viete, v tejto situácii je možné všetko,“ hovorí s vážnou tvárou. To je jediný moment počas stretnutia, keď je vážny. Inak je Jevgenij Libezňuk celý čas usmiaty a dobre naladený. „Mám rád ľudí, rád s nimi komunikujem. Neznášam len hlúpu závisť. Veď všetci sme tu len na chvíľku, tak prečo si to kaziť?“

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×