Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Legendárny kameraman Dodo Šimončič: Prišiel o cenu aj peniaze za svoj najkrajší film!

10.08.2014 (32/2014) Jozef Šimončič (71) je vo svete filmu známy ako Dodo. Nikto mu inak nepovie, uvádzajú ho takto aj v oficiálnych životopisoch. V jeho šľapajach sa pobral i Dodo junior.
Legendárny kameraman Dodo Šimončič: Prišiel o cenu aj peniaze za svoj najkrajší film!
9 fotografií v galérii
Dodo Šimončič je naša kameramanská jednotka, to je neodškriepiteľný fakt. Darmo sa on ako...
Autor fotografie: Peter Korček

Začnem od konca. Keď som staršiemu z dvojice po hodinovom stretnutí plnom úžasného rozprávania navrhla, aby napísal knihu spomienok, len sa usmial a mávol rukou. „Ale, prosím vás, ja nie som dôležitý. Nikdy som sa nepretŕčal, prečo by som to mal robiť teraz?“ Nuž, minimálne s prvou vetou nesúhlasím. Lebo Dodo Šimončič je naša kameramanská jednotka, to je neodškriepiteľný fakt. Darmo sa on ako legenda necíti, fakty hovoria niečo iné. Málokto z jeho kolegov sa môže pochváliť takým dlhým zoznamom celovečerných filmov, urobil ich sedemdesiatpäť. A to nerátame prácu pre televíziu, ňou by sa číslo zvýšilo na stovky projektov.

Pred kamerou Doda Šimončiča stáli všetky hviezdyčeskoslovenského filmu, aj Jiří Bartoška. 9 fotografií v galérii Pred kamerou Doda Šimončiča stáli všetky hviezdyčeskoslovenského filmu, aj Jiří Bartoška. Zdroj: Archív

Nesplnený sen

Jeho otec bol vášnivý fotograf, a tak aj on odmalička fotografoval. „Otcova láska k fotografii sa preniesla na mňa. Mali sme doma výbornú kameru, ktorej som sa chytil už ako osemročný. S mojimi bratrancami (Lutherovcami, pozn. red.) som sa pustil do filmu. Ale nedopadlo to dobre, stále sme sa vadili,“ smeje sa pri spomienke na začiatky. Veľa sa z prvých pokusov nezachovalo, točilo sa na osmičku a tá nebola taká kvalitná, aby materiál vydržal. Vysníval si štúdium architektúry, ale pre nevyhovujúci kádrový profil ho neprijali. „Bolo to veľké sklamanie, keď mi povedali, že si musím vytvoriť vlastný posudok, vhodnejší.“ V praxi to znamenalo ísť pracovať. Nastúpil do televízie, kde robil všeličo. Začínal ako asistent zvuku, potom robil osvetľovača... Tri roky skúšal rôzne práce, až kým sa neprihlásil na filmovú fakultu do Prahy.

S režisérom Elom Havettom natočil Šimončič aj svoj debutový film Ľalie poľné . 9 fotografií v galérii S režisérom Elom Havettom natočil Šimončič aj svoj debutový film Ľalie poľné . Zdroj: Archív J.Š.

Boli šesťdesiate roky, ktoré sú vo filmovej histórii zapísané ako nová československá vlna. „Praha, to už bolo niečo celkom iné,“ spomína kameraman. „To bolo asi moje najkrajšie obdobie. Tam som sa zoznámil s Jakubiskom, s Havettom, Ewaldom Schormom, Milošom Formanom a mnohými inými. Všetci sme boli priam chorí do filmu. Dnes, keď prednášam študentom na VŠMU, zdôrazňujem, čo nám v začiatkoch veľmi pomohlo. Od rána do noci sme boli v kine. My sme filmy doslova žrali.“

Poďme ešte do kina!

V šesťdesiatom ôsmom prišli po škole do Bratislavy. „Boli sme len také uchá – ja, Jakubisko, Havetta a Hanák. A rovno sme sa pustili do prvého filmu. Ako študenti sme si pomáhali a tu zrazu na nás čakali profesionálne podmienky, ale aj nároky. Spomínam si, že keď sme skončili večer o ôsmej, unavení ako zvieratá, Elo Havetta ešte navrhol, aby sme išli do kina! A keď toto dnes rozprávam mladým, dívajú sa na mňa ako na blázna. Mám pocit, že oni tak nesledujú, čo sa vo filme deje. Myslia viac materiálne, kde sa dá robiť nejaký kšeft, aby si zarobili. Lenže základ sa inak nedá získať, len tak, že budete mať napozerané, a to vás posunie ďalej. Ja viem, dnes sa musia obracať, aby sa uživili.“

Film Petrolejové lampy je sugestívna dráma z roku 1971 v réžii Juraja Herza s vynikajúcimi hereckými výkonmi Petra Čepka a Ivy Janžurovej. 9 fotografií v galérii Film Petrolejové lampy je sugestívna dráma z roku 1971 v réžii Juraja Herza s vynikajúcimi hereckými výkonmi Petra Čepka a Ivy Janžurovej. Zdroj: Archív

Pripomenie ešte jeden rozdiel – a to, že v šesťdesiatych rokoch bolo oveľa viac kvalitných snímok. „Pozerali sme len európske a ruské filmy, amerických bolo u nás minimum. Maximálne Hitchcockove. Dnes je tu pretlak americkej produkcie, ale všetko je na jedno kopyto, jeden ako druhý. Z toho sa veľa nedá naučiť. Ale i tak platí, že treba sledovať nové trendy, technika napreduje z jedného dňa na druhý. Keď to porovnám s tým, ako sme robili my, boli to amatérske podmienky! Napríklad Perinbaba. Je tam jeden záber, kde Bandolíro lieta. Robili sme to na kopci, akože sme vo výške, vo vzduchu. Na jednej plošine sme boli ja a Jakubisko, na druhej bol zavesený balón a na tretej, na tenkých lankách, visel herec Karel Effa. Bol zázrak, že sa nič nestalo. Effa mal obavy, ale režisér mu povedal, že bude len meter nad zemou. Lenže prišla ostrá a vytiahli ho do pätnásťmetrovej výšky! Keby bol spadol, zabije sa. Ale na to nikto nemyslel, všetci sme chceli, aby bol pekný záber, ako blázni!“

Kameraman poodhalil, ako vznikal tento fascinujúci záber. 9 fotografií v galérii Kameraman poodhalil, ako vznikal tento fascinujúci záber. Zdroj: Archív

Absurdity cenzorov

Dnes sa na to možno dívať ako na amatérske podmienky, ale dôležitý je výsledok. Mnohé filmy, na ktorých sa podieľal, patria do zlatého fondu. „Vždy sme sa snažili robiť maximum. Napríklad obhliadky. Robili sme ich s režisérom a architektom a niekedy trvalo aj tri mesiace, kým sme našli vhodnú lokalitu. V dnešnej dobe – absurdita.“ Žiaľ, mnohé jeho filmy zostali na dlhé roky zamknuté v trezore, pretože ideológom na nich čosi nevoňalo. Často to boli nezmyselné dôvody. „To viete, že som sa necítil príjemne, ale čo som mohol robiť? Vlastne som bol rád, že som nedopadol horšie. Veď nás mohli aj zavrieť. Chudák Elo Havetta, ten si to odskákal, zomrel na šikanovanie komunistami. Bol to pritom špičkový a geniálny umelec.“ Spomína na to, čo sa dialo okolo filmu Sladké hry minulého leta. Natočil ho v roku 1969 režisér Juraj Herz a za kamerou stál Dodo Šimončič. Dostali zaň cenu na festivale v Monte Carle aj s finančnou odmenou. „Z peňazí sme nevideli ani halier a vedenie televízie mi vzalo ešte aj sošku, ktorú som dostal. A film išiel do trezoru, lebo nejaký somár napísal, že ten príbeh je vlastne parafrázou okupácie Československa. V tom čase to bol môj najkrajší film a aj vďaka nemu som dostal ponuku zo Západu. Ale nikam som nešiel, mal som tu ďalšiu prácu.“

Sladké hry minulého leta bol film, ktorý skončil na desaťročia v trezore. 9 fotografií v galérii Sladké hry minulého leta bol film, ktorý skončil na desaťročia v trezore. Zdroj: Archív

„Priatelia“

Napriek tvrdej ruke komunistickej cenzúry sa mu predsa len podarilo pracovať v Nemecku. Nebolo to však také jednoduché a dodnes vlastne nechápe, ako sa to podarilo. „Až oveľa neskôr mi došlo, čo všetko sa mohlo stať, keď som počúval príbehy o tom, ako sa na takýchto ľudí zavesila ŠtB. Pred vycestovaním prišli za mnou s priateľským upozornením, aby som si dával pozor a s nikým sa tam nestretával. Čo vám budem hovoriť, poriadne ma to vystrašilo. Lenže ja som sa v Nemecku stretol s bratrancom Igorom Lutherom, ktorý tam emigroval. Po návrate domov sa tí páni ozvali a chceli vedieť, ako som sa mal. Vyhovoril som sa na to, že celý čas som sa po večeroch učil nemčinu, lebo som s ňou mal na pľaci problém. Dodnes ďakujem Pánu Bohu, že tomu uverili a nechali ma na pokoji.“

Dodo Šimončič za kamerou, Federico Fellini pred kamerou. Vzácna snímka zo súkromného archívu. 9 fotografií v galérii Dodo Šimončič za kamerou, Federico Fellini pred kamerou. Vzácna snímka zo súkromného archívu. Zdroj: Archív J.Š.

Junior

Filmárske remeslo nepraje klasickému rodinnému životu. Napriek tomu sa to Dodovi Šimončičovi podarilo. „Manželka nešla pracovať, starala sa o syna. Niekedy trvali exteriéry aj mesiac, to ma doma nevideli. Keď som mal voľnejšie, venoval som sa synovi.“ A, čuduj sa svete, história sa opakovala. Opäť sa otec a syn bavili najmä fotografovaním.

Do debaty v tejto chvíli vstúpi Dodo Šimončič mladší. „Jednoducho som si na to zvykol. Že má otec atraktívne povolanie, som vôbec neriešil. Ale bol som pyšný na filmy, čo robil, v detstve najmä na rozprávky. Cez prázdniny sme maximálne využívali spoločný čas. A dokonca ma vzal aj do práce, keď robil seriál Škriatok, hral som v ňom ako komparzista. Neskôr som pri seriáli Horská služba už pomáhal viac.“

Dodo Šimončič starší a Dodo Šimončič mladší. Dve generácie kameramanov v jednej rodine. 9 fotografií v galérii Dodo Šimončič starší a Dodo Šimončič mladší. Dve generácie kameramanov v jednej rodine. Zdroj: Peter Korček

Dodo mladší, tak ako jeho otec, našiel zaľúbenie vo fotografovaní. Rozhodol sa ísť študovať na VŠMU, ale nie kameru. Zvolil si špecializáciu produkcia a veru, zažil aj situácie, keď ho vnímali ako protekčného synáčika. „Od niektorých som to pocítil dosť surovo, ale zvykol som si a zvládol som to.“ Keď TV JOJ spúšťala prvý raz veľký projekt VyVolení, dostal ponuku na miesto kameramana. Prijal ju a zostal dodnes. Samozrejme, že i on má túžbu natočiť film. „Myslím však, že sa mi to nepodarí. Keď robil ocino, točilo sa, teraz je to oveľa komplikovanejšie. A najmä, ja nie som vyštudovaný kameraman.“ Pýtam sa, či sa v rozhovoroch často objavujú pracovné témy, či otec synovi radí... Slovo si berie Dodo starší: „Robím teraz šéfkameramana v Jojke a všetkých chalanov mám pod palcom, takže často spolu preberáme odborné veci.“ A syn dodáva: „Ale v súkromí sa už o robote nebavíme.“

Otec ho opravuje: „Ale čoby! Koľkokrát sa téma zvrtne! Aj nevesta pracuje v tej istej televízii, tak sa o nej nedá nebaviť.“

Píšte aj o kameramanoch!

Slovenskú asociáciu kameramanov založil preto, že ho mrzelo, že keď film žal úspechy, každý videl len režiséra a prípadne hlavného predstaviteľa. „O kameramanovi ani slovo. Český lev má od svojich počiatkov kategóriu Kamera. U nás máme Slnko v sieti a predtým Igric, ani tam nikdy kameraman nedostal žiadnu cenu. Chcel som ukázať, že sú tu aj kameramani a tiež si zaslúžia za svoju robotu publicitu. Každé dva roky asociácia vyhlasuje najlepších vo viacerých kategóriách. Minulý rok som vedenie odovzdal mladým chlapcom. Dúfam, že bude fungovať aj ďalej,“ dúfa.

A práca? Neláka ho opäť sa postaviť za kameru? Naposledy točil s Jurajom Herzom desaťminútový film Čestný občan, ktorý je súčasťou série Slovensko 2.0. Mimochodom, tento režisér, s ktorým už robil na mnohých filmoch, má znova čosi v pláne. „Najskôr však musí vyriešiť otázku peňazí, tak uvidíme. On a Elo Havetta ma najviac naučili o filmárčine, otvorili mi oči. Vždy som tvrdil, že je dôležité, aby sa režisér sústredil na svoju robotu a kameramana nechal robiť tú jeho. A Juraj s Elom to vedeli.“

Zohratá dvojica Šimončič - Herz sa stretla minulý rok pri tvorbe desaťminútového dokumentu. 9 fotografií v galérii Zohratá dvojica Šimončič - Herz sa stretla minulý rok pri tvorbe desaťminútového dokumentu. Zdroj: TASR

To, že syn je na otca pyšný, sa ani pýtať netreba. Ale ako je to naopak? „Keď si vymyslel, že chce robiť manažment a produkciu, bol som zvedavý, ako mu to pôjde. Trochu sa sklamal a ja som rád, že sa našiel práve vo fotografii. Mám pocit, že sa učil nielen odo mňa, ale pracuje na sebe aj sám. Som spokojný s tým, čo a ako robí. Samozrejme, že by som mu doprial filmovú robotu... Človek nikdy nevie, čo mu život prinesie. Tak hádam sa to raz podarí.“ Syn sa usmieva a dodá, že otcova pochvala ho mimoriadne teší a motivuje. „Ale občas sa doma aj pochytíme. Keď mi skritizuje niečo, čo sa mne páči, vyjasňujeme si to. Nakoniec sa to väčšinou skončí tak, že uznám, že otec mal pravdu.“

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×