Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Bojovník Ctibor: Budem tu aj tri roky, lebo sa chcem vyliečiť!

01.01.2014 (1/2014) Ctibor Ochaba (11) je jedno z detí, ktoré účinkovali v klipe k piesni Musím mať nádej, novej hymne malých pacientov na onkológii. Bolo to pred mesiacom a vtedy mal ešte aj vlasy.
Bojovník Ctibor: Budem tu aj tri roky, lebo sa chcem vyliečiť!
5 fotografií v galérii
Ctibi si čas na izolačke kráti hrami s mamou, počítačom, učením a pozeraním televízora.
Autor fotografie: Oliver Balog

Dnes má klip 450 000 pozretí, Ctibi holú hlavu, a keďže si medzitým prešiel všeličím, úprimne priznáva, že ten kúsok textu už aj zabudol.

„Pomáham Nadácii Kvapka nádeje a asi pred rokom mi napadlo urobiť niečo výnimočné. Niečo, čo ukáže zdravým ľuďom, ako vyzerá život detí na onkologickom oddelení, a tak som o tom napísal pesničku, ktorú som dal nahrať speváčke Dominike Mirgovej a raperovi Suverenovi,“ hovorí spevák a producent Miro Jaroš. Dal sa inšpirovať americkým videoklipom a piesňou Stronger a do videoklipu obsadil pacientov, sestričky a lekárov z kliniky detskej hematológie a onkológie na Kramároch. A to, že inak veľmi múdry a komunikatívny Ctibi časom zabudol svoj part, má svoje opodstatnenie. Zdravý divák vďaka klipu len nakukne na miesto, kam sa inak nedostane. Ale pre Ctibora a jeho spolupacientov je každá veta textu každodenná niekoľkomesačná tvrdá realita vrátane jeho pasáže: „Najhoršie sa tu spí, keď je človek v noci sám, o zlatej rybke snívam, prisahám...“ Áno, takto to tu chodí.

Pred mesiacom, keď nakrúcal klip s Dominikou Mirgovou. 5 fotografií v galérii Pred mesiacom, keď nakrúcal klip s Dominikou Mirgovou. Zdroj: Rodinný archív

Pred mesiacom, keď nakrúcal klip s Dominikou Mirgovou.

Konečne doma

Nie veru, mama Ingrid (36) tu s ním v noci nie je. Doma má ešte jedného, zdravého štvorročného syna. Je predavačka, ale momentálne je na péenke so synom.

„Ja som tu len cez deň, večer chodím domov k tomu malému,“ hovorí. „Našťastie sme z Bratislavy, inak neviem, ako by som to stíhala; cez deň je v škôlke, potom sa oňho stará mama, ale tá už tiež veľmi nevládze. Väčšinou som tu od rána do šiestej, siedmej večer, záleží, ako sa Ctibor práve cíti, a potom utekám domov vykryť druhého syna... mala som s ním ísť skorej,“ vyčíta si po odmlke. Asi miliónty raz. Až do leta bol Ctibi, ktorý je taký „ukecaný“ a tak ho všetko zaujíma, že by mu mali okamžite prideliť rozhlasovú frekvenciu, normálny zdravý chalan. Hrával futbal s chalanmi, defekty na bicykli, lebo jazdil v ťažkom teréne, škoda počítať.

„Zrazu zostal nemastný-neslaný, prestal chodiť medzi kamošov, nič ho nebavilo, ale veľký význam som tomu nepripisovala. Dokonca som ho podozrievala z lenivosti,“ chytí sa mama za hlavu.

Kým bol zdravý, hrával futbal a jazdil na bicykli. 5 fotografií v galérii Kým bol zdravý, hrával futbal a jazdil na bicykli. Zdroj: Rodinný archív

Kým bol zdravý, hrával futbal a jazdil na bicykli.

„Veď teploty nemal, nekrvácal, iba bol veľmi bledý a časom nevládal ani chodiť. A ja som ho ešte v septembri donútila ísť na pár dní do školy,“ vzdychne si znova. „Mohli sme prísť skôr,“ zopakuje.

Ctibi, na kolenách notebook, na poličke obrázky a pár hračiek, v skrinke školské učebnice a nad hlavou televízor, sa chvíľu len uškŕňa, potom pridá svoj pohľad na udalosti. „Z ničoho nič som býval strašne unavený, keď som prešiel kúsok, krútila sa mi hlava, bolela ma a pred očami som mal takú hmlu, že som nič nevidel,“ vymenúva. „Už len keď som išiel na záchod, tak to bola nočná mora.“ Keďže sú s mamou zohratá dvojka, úplne prirodzene sa začnú dopĺňať. „Všetci sme ho posielali na slnko, nech sa opáli,“ hovorí ona. „Mi hovorili, to máš z toho, že sedíš celý deň doma pri počítači, ale mne sa už nechcelo ísť von,“ kontruje syn a mama s rúškom na tvári dokončí príchod do nemocnice. „Nakoniec som musela uznať, že má problém, a skončili sme tu. Prišiel v piatok 13. septembra, na svoje meniny.“

Všetko musí vedieť

V deň, keď Ctiborovi diagnostikovali leukémiu, zasadla rodinná rada. Bez otca. Na otázku, ako sa vyrovnali s prvým šokom, Ctibor prehodí. „Revala si, teda plakala.“

„Keby len plakala,“ zamáva rukou mama. „Veď ja to ani povedať nemôžem, ja som sa na druhý deň opila,“ prizná farbu. „Musím to tak sprosto povedať, ale je to pravda. Človeku chvíľu trvá, kým sa zorientuje, čo a ako, má milión otázok,“ pokračuje. „Mám mamu, päť bratov a jednu sestru. Mama povedala, urob, čo musíš, ja ti mladšieho postrážim. No a brat bol so mnou na prvom sedení, kde mi lekári všetko vysvetlili. Samozrejme, najviac nás zaujímala vyliečiteľnosť.“

Mama Ingrid je so synom v nemocnici celé dni. 5 fotografií v galérii Mama Ingrid je so synom v nemocnici celé dni. Zdroj: Oliver Balog

Mama Ingrid je so synom v nemocnici celé dni.

Ako a čo ho čaká, chcel vedieť aj Ctibor. S lekármi poctivo spolupracuje, poslúcha, ale s jednou podmienkou. Musia mu hovoriť všetko; čo s ním idú robiť, ako dlho to bude trvať, čo mu práve tečie do infúzie, ako sa to volá a na čo je to dobré. Tento prístup má od prvej chvíle: „Hneď ako prišli výsledky, mi povedal, že chce vedieť všetko, vraj mu nemám nič zatajiť,“ hovorí mama a syn dodá: „Niečo mi povedala mama, niečo lekári a zvyšok mi vysvetlili psychológovia. Nie všetky deti vedia, prečo sú tu. Máme tu napríklad jedného, ktorý si myslí, že je na dovolenke, lebo tak mu to povedala mama,“ smeje sa šibalsky. „Ja musím byť informovaný.“ Tak sa ho na skúšku pýtam, čo mu to práve tečie. Pohotovo odpovedá: „Len taká voda, musia ma totiž hydratovať, aby som mohol dostať ďalšie ‚chemošky‘. Nebýva mi po nich zle, ale padajú mi po nich leukocyty. Keď ich mám vyše 1 000, môžem vyjsť z tejto izby s dvoma rúškami, na ‚chemošku‘ ich potrebujem minimálne 1 500, inak by mi mohla ublížiť,“ vysvetlí v kocke. „Teraz som leukopenický, to znamená, že nesmiem vyjsť z izby. To som vždy pred chemoterapiou a po nej, zakaždým sa sem musím vrátiť. Musím tu byť sám, lebo mám nízku imunitu. Jesť môžem a je mi lepšie ako na začiatku, keď mi chceli zaviesť hadičku priamo do žalúdka,“ referuje a teší sa, že po Vianociach strávených v nemocničnej izbe sa konečne dostane na Silvestra domov. Hovorí, že po troch mesiacoch bude super byť znova doma, ale nikam na návštevu ísť nesmie. Len von, aj to len vtedy, ak sneží, prší alebo svieti slnko, nesmie fúkať, „lebo vtedy lietajú všetky choroby v lufte“. Vtedy musí byť zavretý doma a hneď sa dohaduje: „Mami, a čo keby som išiel len s Majom a Paťom na ihrisko, vieš, tam dozadu, tam nik nechodí a mohol by som s nimi byť dlhšie vonku?“ Skúša to, hoci vie, že momentálne závisí všetko, čo bude robiť, od toho, aké bude mať výsledky.

„My sa už blížime k tomu, že pôjdeme na transplantáciu kostnej drene,“ vysvetlí mama vyhýbavú odpoveď na synove silvestrovské plány – nejako sa dohodneme. Ako inak, o tomto zákroku je informovaný aj Ctibi.

Prišiel iba raz

Znie to hrozne, ale „vďaka“ chorobe sa videl po jedenástich rokoch s otcom. „Nebolo ľahké mu zavolať, ale musela som ho informovať,“ hovorí pani Ochabová a syn pokračuje: „Bol tu raz, sľúbil mi počítač a odvtedy som ho nevidel. Ťažko tam niečo nájsť po tých jedenástich rokoch...“ dospelo vyhodnotí stav veci.

To je síce pravda, ale otec by čisto teoreticky mohol synovi darovať kostnú dreň. Brat má iného otca a mama je vhodná len na 50 percent. „Mohol, ale neprišiel na testy, Ctibor je už, našťastie, v darcovskej databáze,“ uzavrieme nepríjemnú tému. Rozhovor, ktorý tu vedieme, môžeme robiť len vďaka mame pacienta, ktorý si v nemocnici spočiatku nevedel nájsť kamarátov a priatelil sa najmä s počítačom. Lebo nie všetky mamy dokážu o ťažkostiach svojich detí hovoriť. Pani Ochabová áno: „Nech majú ľudia predstavu o tom, aké to je mať choré dieťa. Sama som sa stretla s tým, že keď sa známi dozvedeli o Ctiborovej leukémii, začali si ma držať akoby od tela. Mnohí si ešte dnes, v 21. storočí, myslia, že je to nákazlivé. Nemajú predstavu ani o chorobe, ani o tom, ako sa k vám správať. Preto sa ja medializácii nebránim.“

Koncert Mira Jaroša a Suverena na oddelení si nemohol vypočuť, tak ho prišli pozdraviť priamo do izby. 5 fotografií v galérii Koncert Mira Jaroša a Suverena na oddelení si nemohol vypočuť, tak ho prišli pozdraviť priamo do izby. Zdroj: Archív

Koncert Mira Jaroša a Suverena na oddelení si nemohol vypočuť, tak ho prišli pozdraviť priamo do izby.

Po dobrej hodinke debaty s rúškom na tvári začínam byť oťapená. Všade ticho, hluk z chodby sem dolieha minimálne, počítač na Ctiborových kolenách zaspal a televízor už takisto nevnímam. A to som tu len krátko. Keď si predstavím, že by som tu takto ležala tri mesiace a viac... to musí byť človek poriadne otrávený. Ctibor priznáva, že občas je veru aj on, a keď to naňho príde, nerobí nič: „Ležím a čakám. Mne je jedno, ako dlho tu budem, pokojne aj tri roky, lebo sa chcem vyliečiť. Netrpezlivo čakám na výsledky, a keď mi pani doktorka zase povie, jaj, nevyzerá to najlepšie, asi budem musieť na tú transplantáciu. Ja by som však chcel, aby to zabralo, aby som nemusel ísť na transplantovanie, aby som už hneď mohol ísť domov.“

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×