Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Tvrdé slová ekológa: Skutočný národný park u nás nemáme!

08.12.2013 (49/2013) Hrozí, že ďalšia generácia si bude myslieť, že národný park je o lanovkách a lyžovaní, člnkovaní na plese a plazmovom televízore na Sliezskom dome, kam sa vyvezie autom.
Tvrdé slová ekológa: Skutočný národný park u nás nemáme!
5 fotografií v galérii
„TANAP je zakliaty svojou históriou. Je v ňom množstvo infraštruktúry, v Rocky Mountain...
Autor fotografie: Archív J.Š.

Ekológ Juraj Švajda (38) robí projekty v Národnom parku Rocky Mountain v USA. V minulosti pracoval v TANAP-e, teraz je asistent na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Roky ste pracovali v oblasti ochrany prírody na Slovensku. Teraz ste v USA. Čo tam robíte?

Pracujem v oblasti výskumu vplyvu návštevnosti na chránené územia v Národnom parku Rocky Mountain (Skalnaté vrchy, štát Colorado). V lete som hodnotil, ako počet návštevníkov ovplyvňuje stav turistických chodníkov, najmä eróziu. Keď prídem na Slovensko, rovnakou metodikou by som chcel urobiť štúdiu na niektorých tatranských chodníkoch. Ďalšia vec je počítanie turistov v národných parkoch – tu majú rôzne metódy, napríklad automatické počítadlá. Pomáhal som ich kalibrovať a niečo podobné by sme chceli využiť i na Slovensku, aby sme poznali skutočný počet turistov.

Dá sa vôbec porovnávať Rocky Mountain napríklad so slovenským Tatranským národným parkom?

Áno, veď z hľadiska prírodných pomerov je to oficiálne sesterský park TANAP-u. Rocky Mountain si vybrali Tatry za sesterský park v roku 2006 práve preto, že rozloha je skoro rovnaká, majú identický ľadovcový reliéf a podobné druhy organizmov – svišť, medveď a podobne. Porovnateľné sú počet návštevníkov, asi tri milióny ročne, aj dĺžka turistických chodníkov – asi 600 kilometrov. Majú naozaj veľa spoločných čŕt. Parky by sa mali navzájom inšpirovať a vymieňať si skúsenosti, akurát, že keď sa oni mňa pýtajú, aké skúsenosti by si mohli zobrať od nás, hovorím im, že radšej žiadne.

Prečo?

V riadení parku nevidím nič, čím by sme im mohli pomôcť a poradiť, čo u nás robíme lepšie.

Na Slovensku sa znova začína hovoriť, že ak bude TANAP pokračovať v súčasnom trende, môže prísť o štatút národného parku. Je to pravda?

U nás môže vláda podľa zákona vyhlásiť územie s „ekosystémami podstatne nezmenenými ľudskou činnosťou“ za národný park, čiže je to na rozhodnutí štátu. Problém je, že Svetová únia ochrany prírody (IUCN) vidí, že rozličné štáty volajú rovnakým menom územia, ktoré nespĺňajú podmienky na medzinárodnú kategóriu „národný park“. Angličania volajú národným parkom aj územia, kde sú stáda oviec, Slováci majú ako národný park aj územie, kde sa stavajú lyžiarske strediská, poľuje sa a ťaží drevo. Pre Američanov je to nepredstaviteľné. Je to celosvetový guláš. Preto chce IUCN urobiť v tomto poriadok.

Tatranský národný park (na snímke) má podľa Švajdu množstvo problémov, ale sú riešiteľné. Len by politici museli chcieť. 5 fotografií v galérii Tatranský národný park (na snímke) má podľa Švajdu množstvo problémov, ale sú riešiteľné. Len by politici museli chcieť. Zdroj: Archív

Tatranský národný park (na snímke) má podľa Švajdu množstvo problémov, ale sú riešiteľné. Len by politici museli chcieť.

Čo by to znamenalo?

Únia vydala smernicu a dáva odporúčania štátom, pri ktorých upozorňuje, ktoré aktivity nie sú v súlade s kritériami národného parku. Je to varovanie krajinám, že štáty síce územie môžu volať národným parkom, ale vo svetovej databáze a v zozname chránených území tak zapísané nebudú.

Vysoké Tatry sú typické tým, že nejde len o ochranu prírody, ale masy ľudí sa tam chodia desaťročia lyžovať, je to tradícia.

TANAP je zakliaty svojou históriou. Je v ňom množstvo infraštruktúry, v Rocky Mountain nie. Zmeniť sa to nedá, po šesťdesiatich rokoch u nás nikto neodstráni vysokohorské chaty, lyžiarske strediská ani asfaltovú cestu vedúcu do doliny.

Lyžiari donesú množstvo peňazí a ľuďom spod Tatier dajú prácu. Napriek tomu sa mnohí rozčuľujú, že sa rozširujú zjazdovky. Čo je zlé na skvalitnení lyžiarskych stredísk?

V prvom rade sezónnosť, nekompatibilita s poslaním územia a vplyv na prírodné prostredie. Je to salámová metóda. Existuje zjazdovka s určitou prepravnou kapacitou lanovky. Keď lanovku zmodernizujú, má odrazu väčšiu kapacitu. Tým sa zvýši počet lyžiarov na zjazdovke a začnú sa tlaky na rozšírenie, argumentuje sa bezpečnosťou. Takto to pokračuje, jeden krok za druhým. Všimnite si, kam tečú peniaze a kto v Tatrách z tohto biznisu ryžuje. Miestni to nie sú.

Lenže stále počuť sťažnosti turistov, že Tatry sa nerozvíjajú. Asi je nutné, aby sa rozvíjali.

Problém je, že turistom ani miestnym obyvateľom nikto neukázal, čo je skutočný národný park. Väčšina ľudí so skúsenosťami zo zahraničia pochopila, že to, čo robíme na Slovensku, je čosi iné. Hrozí, že ďalšia generácia si bude myslieť, že národný park je o lanovkách a lyžovaní, člnkovaní na plese a plazmovom televízore na Sliezskom dome, kam sa vyvezie autom.

Ale ako sa dá žiť z národného parku, ak sa tam bude iba chrániť príroda?

V Yellowstone v minulosti lovci zlikvidovali vlky. Po rokoch sa im podarilo populáciu vlkov obnoviť a začali ich chrániť. Keď porovnali ročnú stratu pre poľovníkov 500-tisíc dolárov spôsobenú tým, že vlk je ich konkurentom napríklad pri love jeleňov, zistili, že je to zanedbateľné v porovnaní s ročným ziskom 7 až 10 miliónov dolárov, ktorý prinesú ľudia, čo prídu pozorovať skutočnú divočinu a to, ako vlk vyzerá, kde žije, čo žerie. Ľudia sa ubytujú v hoteloch pri národnom parku, stravujú sa tam, míňajú peniaze. Miestni obyvatelia si otvorili obchodíky s technikou na pozorovanie divočiny, s outdoorovým oblečením, so suvenírmi. Vytvorili krásny ekonomický model, pri ktorom stačí chránená príroda a výlety do nej. Vyvrátili zaužívané tvrdenie, že ochrana prírody je brzda ekonomiky. Naopak, práve preto, že je chránená príroda, nosia tam turisti milióny dolárov.

Chodia sa pozerať na vlky?

Aj na vlky a naozaj minú neskutočné peniaze, ktoré sú príjmom miestneho obyvateľstva. Miestni sú nadšení a nedovolili by, aby tam niekto tlačil aktivity, ktoré by ohrozili prírodný turizmus. My na Slovensku nevieme ukázať, že sa dá krásne žiť aj takto. Prečo na Slovensku národný park nerobí niekoľkokrát do týždňa interpretačnú túru pre verejnosť? Za peniaze, ktoré by zarobil? V Amerike už týždeň pred splnom všade visia plagáty, že turisti môžu ísť na nočný výlet so strážcom, budú počuť zavýjanie kojotov, jeleniu ruju, prejdú sa nočným lesom.

Sú teda národné parky na Slovensku málo aktívne?

Mali by robiť viac. Bol som v Tatrách na jednej konferencii o cestovnom ruchu, kde zástupkyňa oblastnej organizácie Cestovného ruchu Vysoké Tatry prezentovala produktové balíčky v oblasti turizmu. Ponúkala lyžiarske strediská, akvapark. Štuchal som do kolegu, že určite bude nasledovať príroda. Nenasledovala. Prešla ďalších päť bodov, ale zmienka o prírode sa neobjavila. Na Slovensku je pomýlený koncept. Ak vieme, že návštevník sa v Tatrách zdrží tri-štyri dni, prečo ho neposunieme k správnym ľuďom, ktorí mu ukážu, čo je skutočne národný park?

Juraj Švajda pri monitoringu stavu chodníka v Národnom parku Rocky Mountain. 5 fotografií v galérii Juraj Švajda pri monitoringu stavu chodníka v Národnom parku Rocky Mountain. Zdroj: Archív J.Š.

Juraj Švajda pri monitoringu stavu chodníka v Národnom parku Rocky Mountain.

V akom stave je dnes slovenská ochrana prírody?

V stave štatistov, mŕtvych chrobákov. Iba napíše nejaké stanovisko, list, aby bolo dobre. Ale nestará sa, aby bola aktívnym hráčom v regióne.

Keby sa riaditeľ národného parku staral, bol by aktívnym hráčom, išiel by zasa proti iným záujmom a hrozilo by, že príde o prácu.

Neviem si predstaviť, komu by mala aktivita prekážať. Ak má správa národného parku desiatku zamestnancov, prečo s nimi neponúkne aktívny program niekoľko dní do mesiaca? Toto by naozaj nikomu neprekážalo. Mám skúsenosti aj z práce v súkromnej firme, a keď to porovnávam, prekáža mi, že ochrana prírody zaspala dobu. Musí začať atraktívnejšie ponúkať klientom – návštevníkom národných parkov, produkt, ktorým je neporušená príroda. Ak 10 rokov nie je schopná dokončiť zónovanie územia, novelizovať návštevný poriadok, aktualizovať program starostlivosti o národný park, niekde je asi chyba a vo firmách sa za nesplnenie úlohy nesie aj zodpovednosť.

Problém možno je, že na ochranárov nejde dosť peňazí.

Ministerstvo nemá ani na výkup pozemkov, nemá na lepšiu propagáciu, na lepšie infocentrum. No nechávajú unikať milióny eur zo vstupného. Poliaci majú vstup na chodníky národného parku spoplatnené sumou zhruba 1,5 eura. Keby bolo na slovenskej strane Tatier vstupné na chodník 1 euro a Tatry navštívia ročne tri milióny návštevníkov, tak by pribudli tri milióny. Keby sme aj odrátali náklady na predaj vstupného, vždy by vychádzal pekný zisk.

Prečo teda vstupné nezavedú?

Narážalo to na legislatívu, lebo organizácia môže vyberať vstupné len na pozemkoch, ktoré spravuje. Správa TANAP-u nespravovala ani hektár. Polovica je vlastníctvom štátu a spravujú ju štátni lesníci, polovica je súkromná. Čiže vyberať by teoreticky mohli oni alebo by sa mali konečne Správa TANAP-u a Štátne lesy TANAP-u zlúčiť do jednej organizácie. Na Slovensku je zamotaná situácia, ale namiesto pohnutia dopredu sa vždy na všetko len vyhovárame a unikajú veľké peniaze.

Myslíte si, že by ľudia nešomrali, keby museli napríklad platiť za vstup na turistické chodníky?

Niektorí hovoria, že by to nebolo pre každého spravodlivé, ale ide o jednu z najtransparentnejších metód, lebo platí ten, kto skutočne využíva chodníky. Ak návštevník príde do Tatier, podľa mňa je preňho jedno euro symbolickou sumou. Ak by bol problém so vstupným, existujú ďalšie možnosti.

Aké?

Napríklad v zavedení osobitnej dane pre podnikateľov, ktorí na území národného parku ryžujú. Ak je už v území hotel alebo lyžiarske stredisko, prevádzkovatelia by odvádzali určité percento ročného zisku do pokladnice národného parku. Lebo pôsobia v jedinečnom chránenom území a aj vďaka tomu majú inú klientelu.

Ako ste sa cítili vy ako ochranár, keď ste pracovali v TANAP-e?

Všimnite si, že podľa mnohých sú „zlí“ ochranári zodpovední za všetko – za spadnutie lesa v Tatrách, za rozšírenie lykožrúta, za požiare, za to, že ľuďom sa pod Tatrami zle žije, lebo nedovolia rozširovať lyžiarske strediská. Ale keď debatujete s ľuďmi napríklad v Tatranskej Lomnici, tak cítia, že ich životné prostredie sa zmenilo – nad hlavou im lietali vrtuľníky so stavebným materiálom, nadávali, keď ich vytopilo, lebo pri veľkých zrážkach voda stiekla po nespevnenom povrchu nových zjazdoviek. Boli nespokojní, keď v niektorých častiach Lomnice mali počas vianočných sviatkov výpadky v zásobovaní vodou. Miestni hundrú, ale ak majú povedať niečo verejne, sú ticho.

Prečo sa neozvú? Ak sú ticho, tak nikto nevie, že nesúhlasia.

Apatia a nízka občianska angažovanosť sú výsledkom minulej doby. Ďalší problém je definovať, kto sú miestni obyvatelia vo Vysokých Tatrách. Stredná a staršia generácia sa tam väčšinou nenarodila, ide o ľudí, ktorí prišli ako lekári, železničiari alebo tam prišli robiť počas svetového šampionátu v lyžovaní v roku 1970. Je obrovský deficit, že veľa Tatrancov nemá k Tatrám vzťah ako k rodnej zemi. V zahraničí vidíme, že ak je niekto z tretej generácie majiteľa pozemku, tak robí všetko pre jeho ochranu.

V Tatrách je problém, že tam sú Štátne lesy TANAP-u a Správa TANAP-u. Jedno územie tak riadia dvaja a rôznym spôsobom, čo vyvoláva chaos. Prečo?

Ide o spor, ktorý sa vlečie od roku 1995, keď z pôvodnej jednotnej organizácie vznikli zákonom dve. Štátne lesy sú pod ministerstvom pôdohospodárstva, Správa pod životným prostredím.

A dve ministerstvá sa už roky nevedia dohodnúť na zlúčení správy a lesov?

Ak sa nevedia dohodnúť, musí byť niekto nad nimi, aby zatlačil. Márne už roky na to vládu upozorňoval aj Najvyšší kontrolný úrad, a nič sa nestalo. Jediné moje vysvetlenie je, že ak existujú dve organizácie, tak si politické strany môžu nominovať dvoch riaditeľov, sú dva rozpočty, a tí majú určitý vplyv v území. Iné vysvetlenie nepoznám. TANAP bol do roku 1994 jednou organizáciou a bolo to lepšie. Keď sa pýtam, prečo sa znova nezlúčia, zostane ticho.

Dlho sa hovorí o zónovaní, čiže rozčlenení TANAP-u tak, aby bolo jasné, kde sa čo môže robiť. Prečo stále nie je zónovanie urobené?

O tom sa hovorí desať rokov. Medzitým si firmy, ktoré majú v Tatrách svoje záujmy, ukroja časť na lyžiarske strediská, poľovníci si chodia poľovať, ďalší si vyťažia kus dreva. Neprehľadné, neexistujú jasné pravidlá. Súčasný zákon im formou výnimiek umožňuje všetko aj v najprísnejšie chránených častiach legálne obchádzať.

Keď to poviete Američanom, čo hovoria?

Utešujú ma, že u nich je storočná tradícia, preto na Slovensku potrebujeme čas na utrasenie konfliktov. Oni sa tvária ako optimisti, ale ja už optimista nie som.

Turisti v Yellowstonskom národnom parku. Napriek tomu, že je prísne chránený, nechajú tam návštevníci milióny dolárov. 5 fotografií v galérii Turisti v Yellowstonskom národnom parku. Napriek tomu, že je prísne chránený, nechajú tam návštevníci milióny dolárov. Zdroj: Profimedia.sk

Turisti v Yellowstonskom národnom parku. Napriek tomu, že je prísne chránený, nechajú tam návštevníci milióny dolárov.

Prečo nie ste optimista?

Všetci hovoria, aby sme sa nebáli, že na Slovensku vyrastie nová generácia a tá všetko zmení. Keď si to prenesiem na ochranu prírody, tak kto z mladej generácie má skúsenosť s tým, ako má vyzerať národný park a ako sa k nemu máme správať? Nikto. V USA vidím, že rodiny s deťmi prídu do Rocky Mountain s nabalenými batohmi, v ktorých majú stany, prespia vo vyhradených priestoroch na stanovanie a deti majú na celý život zážitok, že ako šesťročné stanovali priamo v divočine. Naživo videli v diaľke medveďa a na celý život si zapamätajú, že ide o výnimočné chránené územie. Ale keď príde slovenské dieťa do Tatier, vidí hotely, lyžiarske stredisko, prejde sa po vydláždenom chodníku k chate. Potom vníma územie národného parku tak, ako ho vidí.

Myslíte si, že nevnímajú výnimočnosť územia?

Naša univerzita robila v lete 2012 v Tatrách socioekonomický prieskum na viac ako 700 návštevníkoch a vyšlo nám, že veľa ľudí chápe národný park ešte stále ako územie s prioritou ochrany prírody. Aj chcú, aby ostalo chránené, 70 percent ľudí si neželá rozširovanie lyžiarskych stredísk v národnom parku. Lenže objavilo sa aj množstvo názorov, že jedným z cieľov národného parku je rozvoj lyžiarskych stredísk, čo je v skutočnosti v úplnom rozpore s medzinárodnou kategorizáciou národného parku. My pomaličky podvedome meníme vnímanie verejnosti z citlivého na menej citlivé a o dvadsať rokov sa nikto nebude ani zamýšľať, že máme nejaký problém.

Prečo na Slovensku ľudia, ktorí majú moc a peniaze, nerobia pre ochranu toľko, koľko treba?

Rozdiel je v tom, že v USA je množstvo „osvietených“ ľudí. Keď sme boli v národnom parku Grand Teton, vysvetľovali nám, ako začiatkom 20. storočia pri jeho vyhlásení zohral kľúčovú úlohu známy boháč a filantrop John D. Rockefeller mladší. V okolí národného parku boli súkromné pozemky. On ich od súkromníkov vykúpil a daroval správe národného parku. Viete si u nás predstaviť bohatých ľudí, ktorí by si uvedomovali, že ochrana prírody je pre budúce generácie dôležitá, investovali by svoje peniaze a darovali územie štátu?

Na Slovensku sa to predstaviť nedá.

Naozaj nedá. Alebo politici – prezident Lyndon Johnson podpísal v roku 1964 zákon o divočine a povedal, že budúcim generáciám treba zanechať niečo viac ako len zázraky techniky. Na Slovensku nemáme takých ľudí z vyššej spoločnosti. Naši politici sú väčšinou vášniví poľovníci a starostovia podtatranských obcí majú tiež úplne iné záujmy a vystupujú skôr proti ochrane prírody.

Problém TANAP-u je, že polovica pozemkov v ňom je súkromná a majitelia pozemkov si so svojím majetkom nemôžu robiť, čo chcú, lebo ich brzdí zákon o ochrane prírody. Akoby mal človek byt, ale štát by mu zakázal bývať v ňom.

Asi 50 percent územia je neštátnych a desať rokov sa len rozpráva čo s tým, no nikto neurobil zásadné rozhodnutia. Zákon predsa umožňuje rôzne mechanizmy. Vlastníkovi pozemku v chránenom území môže štát ponúknuť iný mimo chráneného územia. Jediné, čo sa trochu podarilo, je kompenzovať ujmu súkromným vlastníkom za nespracovanie kalamity.

Prečo sa to nedeje? Ľudia nechcú, alebo štát nechce?

Podľa mňa nechce štát. V Tatrách mal jeden urbár pozemky aj v oblasti nad Starým Smokovcom. Predkupné právo na ne mal štát. Ponúkli ich teda štátu, ale štát povedal – nemáme peniaze. Spoločenstvo teda ponúklo pozemky iným a kúpila ich finančná skupina. Štát aktívne nevyhľadáva možnosti a národný park stráca silu. Akoby štátu vyhovovalo, že nemá silné národné parky. A netreba zabúdať, že ochrane prírody sa nedarí ani na štátnych pozemkoch.

Majitelia pozemkov urobili logickú vec – ak nechcel štát, predali inému. A finančná skupina nemala prečo s kúpou váhať.

Z hľadiska súkromného biznisu by som v ich koži urobil to isté. Druhá vec je, či nebolo vopred dohodnuté, že štát povie – nemáme na kúpenie pozemkov, zoberte si ich. Štát by mal mať vypracovaný plán, koľko čoho by mal vykúpiť, ale žiadny plán neexistuje. Okrem zámeny alebo odkupovania pozemkov je ďalšia možnosť – dlhodobý prenájom, pri ktorom by majiteľom štát platil za to, že na svojom území nemôžu robiť činnosti ako mimo chráneného územia.

Čo by mal urobiť štát, aby sme mali národné parky ako v USA – kde je aj chránená príroda, aj dobré zárobky?

Radikálne zmeniť legislatívu a systém ochrany prírody na Slovensku. Prehodnotiť existujúce chránené územia a snažiť sa napraviť chyby z minulosti, aby sme nešírili pokrivený obraz o tom, čo je národný park. Štát musí zabezpečiť, aby národný park mal jedného pána, ktorý by mohol aj podnikať výberom vstupného, predajom materiálov, ponukou sprievodcovských služieb.

Tým by netratili ani existujúci podnikatelia a skôr by ešte mali prínos z typicky prírodných turistov?

Územie nenafúknete, podľa mňa by tam prišlo rovnako veľa turistov, len by sa prerozdelili. Keby sa návštevník zdržal v Tatrách niekoľko dní, jeden deň by išiel do neporušenej prírody, druhý deň do akvaparku, tretí zasa inde. Bol by to rovnaký návštevník, akurát by sa mu rozšírili možnosti služieb. Vytvorilo by to ďalšie možnosti na zamestnanosť v regióne.

Ak vynecháme TANAP, je na Slovensku územie, ktoré by sa dalo urobiť tak ako Rocky Mountain?

Veľmi sa mi páči Národný park Poloniny. Tiež tam majú rôzne problémy vrátane zvýšeného tlaku na ťažbu dreva a ľudia ju logicky vnímajú ako jednu z príležitostí, ako si ekonomicky pomôcť Lenže ide o geniálne územie, lebo má hlbšiu duchovnú a kultúrnu tradíciu. Okrem prírody sú tam napríklad známe drevené kostoly. Alebo park tmavej oblohy s výnimočnými podmienkami na pozorovanie hviezd. Známy je aj projekt reštitúcie zubrov, hoci u miestnych ľudí sa nestretol s príliš veľkým nadšením. Ale z pohľadu možnosti vytvoriť skutočný národný park sú Poloniny jedinečné. Chodia tam fajnšmekri, sú pokojnejšie. Problém je, že my môžeme akurát tak rozprávať, ale šancu niečo zmeniť majú tí, čo sú pri moci.

Poloniny by podľa Švajdu mohli byť miestom, kde by sa dala rozhýbať ekonomika tým, že sa chráni príroda. 5 fotografií v galérii Poloniny by podľa Švajdu mohli byť miestom, kde by sa dala rozhýbať ekonomika tým, že sa chráni príroda. Zdroj: Archív

Poloniny by podľa Švajdu mohli byť miestom, kde by sa dala rozhýbať ekonomika tým, že sa chráni príroda.

Ochranárov ľudia vnímajú ako divných, ako brzdy ekonomiky. Cítite to?

Áno a tvrdia, že chceme, aby sa ľudia vrátili do jaskýň, a že sme ekoteroristi. Ale to je ohromný nezmysel, veď vidíte, že v zahraničí to ide, sú to krásne príbehy o regiónoch, ktoré prosperujú práve preto, že chránia prírodu a aktívne ju ukazujú ľuďom. Príbehy sú logické a fungujú desiatky rokov. Keby neboli logické, po pár rokoch by sa skončili. A turisti sú vďační. Mal som v USA manželku, ktorá mi pomáhala pri monitoringu chodníkov. Zastavovali sa pri nás turisti, lebo sme pri chodníkoch pobiehali s metrom a zapisovali údaje. Pýtali sa nás, čo robíme. Z prízvuku hneď vedeli, že nie sme domáci. Vysvetľovali sme, že sme Slováci a robíme na jednom výskumnom projekte.

Ako reagovali?

Väčšina z nich ďakovala, že si vážia, že sme tam a pomáhame zlepšovať poznanie o národnom parku. Keď som sa potom kolegu zo Slovenska pýtal – keď si u nás robil výskum v národnom parku, koľkokrát sa pri tebe zastavili ľudia a poďakovali, že to robíš?

Koľkokrát?

Ani raz. Naopak, na takých ľudí sa u nás pozerajú ako na šialencov, lebo sa venujú podľa nich nedôležitým veciam v časoch, keď peniaze vládnu svetom. A ešte sa pýtajú, či tiež patria medzi tých debilných ochranárov, ktorí brzdia rozvoj národného parku. Čiže sú to dve úplne odlišné veci – v rôznych krajinách si turisti rozvoj národného parku vysvetľujú úplne odlišne. V USA je príroda hodnotou, ktorá sa chráni aj pre ďalšie generácie, a jedným z prostriedkov je aj výskum a jeho propagácia.

Práca v národom parku v USA patrí medzi vážené. Chápu to ako kariérne povolanie?

Patrí medzi najváženejšie. Stretol som množstvo riaditeľov národných parkov, ktorí začínali od piky a postupne sa vypracovali. Je normálne, že aj rotujú. Riaditeľ, ktorý je teraz v Rocky Mountain, je riaditeľom už vo štvrtom parku.

Ak je v USA zamestnanie v národnom parku kariérna vec, ako je to na Slovensku?

Je to asi rovnaké ako v iných štátnych organizáciách. Môžete tu nájsť „fanatikov“ a skutočných odborníkov, ktorí prírodu milujú a pracujú napriek mizerným platom. Ale aj takých, čo len pasívne berú plat, na pokyn šéfa napíšu akékoľvek súhlasné stanovisko, len aby nestratili prácu, a v ochrane prírody nie sú osobne zaangažovaní. Navyše, v predchádzajúcich rokoch sa rozmohli politické nominácie na vedúce posty. Povrávalo sa, že za predošlých vlád mala každý z národných parkov vyhradená určitá z koaličných strán, čo je absurdné. To nemá s úctou k návštevníkom, k prírode a s odbornosťou nič spoločné.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×