Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Hriešne vlasy: Čo majú spoločné Slovenky s moslimkami?

04.11.2013 (44/2013) Stretnú sa dve zahalené ženy: Vy ste tiež moslimka? Nie, ja som taká škaredá.
Hriešne vlasy: Čo majú spoločné Slovenky s moslimkami?
8 fotografií v galérii
Moslimské ženy stretnete s nepokrytou hlavou málokedy.
Autor fotografie: Profimedia.sk

Tento kratučký vtip je dobrá odpoveď na často nezmyselné otázky o tom, prečo milióny žien chodia na verejnosti so zakrytou hlavou. Až na tú škaredosť, hoci mnohým silikónovým „dorobkom“ by už dnes mali zahaľovanie dávať vyslovene príkazom. Pokiaľ však hovoríme o prirodzenosti, najviac sú na očiach moslimské ženy. Možno by sa Európania počas dovoleniek v arabských krajinách čudovali menej, keby poznali historické súvislosti. Naše vydaté prababičky kresťanky nosili predsa čepce a mnohé babičky dodnes nosia šatky. Aj židovské ženy nosia šatky či parochne a moslimské rôzne druhy pokrývok hlavy, ako sú hidžáb, nikáb, čádor či burka. Vo všetkých kultúrach išlo de facto o ochranu ženy, teda morálku. V krajinách, kde prevažnú časť roka páli slnko, pribudol k náboženskému faktoru a tradícii ešte jeden prozaický – ochrana pred počasím. Preto sú niektoré kultúry zahalené viac, iné menej. Inak v tomto smere nie je žiadny rozdiel medzi kresťankou, židovkou či moslimkou, hoci to tak na prvý pohľad vyzerá.

Súčasťou našich krojov sú čepce i šatky. 8 fotografií v galérii Súčasťou našich krojov sú čepce i šatky. Zdroj: Archív

Súčasťou našich krojov sú čepce i šatky.

Pod čepcom

Začneme doma na Slovensku, u kresťanov. „Aby som odpovedal na otázku, prečo si ženy zahaľovali hlavu, musím začať trochu zoširoka,“ pustil sa do témy etnológ Mojmír Benža. „Odev nie je len praktická záležitosť, ale aj zvláštny informačný systém. Tradičný odev, jeho jednotlivé súčasti, farebnosť a výzdoba vypovedali o jeho nositeľke, odkiaľ pochádza, či je slobodná, alebo vydatá, či je z bohatej, alebo chudobnej rodiny, prípadne o jej národnosti alebo vierovyznaní. Tieto znaky sa začali vytrácať v druhej polovici 19., najmä však v prvej polovici 20. storočia, lebo sa zmenili hospodárske a spoločenské pomery.“

Hovoríme o časoch, keď dedinské dievčatá a ženy odchádzali na sezónne práce mimo svojej obce, slúžili v meste či pracovali vo fabrikách. Dovtedy boli veci jasne dané. „Dlhé vlasy sú odjakživa symbolom slobody; ostrihané boli v minulosti znakom otroctva alebo vylúčenia zo spoločnosti, poníženia,“ hovorí odborník. Podobne to bolo s prostitútkami a so zlodejmi, takže ste na prvý pohľad vedeli, že toto je osoba, ktorá je akoby mimo spoločnosti. Preto boli znakom dospelých slobodných dievčat dlhé, rôzne upravené alebo rozpustené vlasy.

„Cez týždeň chodili dievčatá s nepokrytou hlavou. Nepokrytá hlava a účes z vrkočov, vo sviatok doplnený partou – ozdobnou čelenkou – upozorňovali, že toto je dospelé slobodné dievča.“ Keď sa vydalo, muselo zmeniť účes a zahaliť si hlavu čepcom. Ten nosili všetky vydaté ženy po zvyšok života, bez ohľadu na to, či boli dedinčanky, meštianky, alebo šľachtičné. Líšili sa tvarom, materiálom a zdobením podľa regiónov.

Slobodné dievčatá chodili cez týždeň s nepokrytou hlavou, vlasy boli erotický symbol. 8 fotografií v galérii Slobodné dievčatá chodili cez týždeň s nepokrytou hlavou, vlasy boli erotický symbol. Zdroj: Archív

Slobodné dievčatá chodili cez týždeň s nepokrytou hlavou, vlasy boli erotický symbol.

Nedupať, neštrngať!

„Prvá zmienka o čepci u nás pochádza z roku 1589 z bývalej Nemeckej, teraz Partizánskej Ľupče na Liptove,“ vysvetľuje etnológ. Popri čepcoch si ženy na Slovensku v minulosti zahaľovali hlavy tak ako moslimky aj veľkými štvorcovými alebo obdĺžnikovými šatkami. Len manžel mohol vidieť svoju ženu bez pokrývky hlavy,“ zdôrazňuje etnológ. Ženy si umývali a česali vlasy zvyčajne raz za týždeň. Mnohokrát išlo o zložité účesy, s ktorými im pomáhali ďalšie ženy. Vlasy si po umytí učesali, uhladili a spevnili maslom alebo zvláštnou pomádou z tuku a zo živice, aby sa pekne leskli. Na hotový účes si založili čepiec. Keď ženy začali pracovať mimo domu, na takého parády nebol čas. Čepce vymenili za menšie šatky, ktoré boli praktickejšie a lacnejšie, takže si ich mohli dovoliť dokonca viac.

V tejto súvislosti je zaujímavé prepojenie kresťanských, židovských a moslimských tradícií. Moslimky nesmeli svojho času nosiť pod tradičný odev šperky, aby nimi neštrngotali, lebo tak na seba upozorňovali, a z toho istého dôvodu nesmeli dupať. My sme mali niečo podobné.

Aj čepiec mohol vypovedať, či žena už porodila prvé dieťa, alebo je ešte bezdetná. Napr. na juhu Záhoria mohla mať do narodenia prvého dieťaťa na čepci veniec z kvetov. Keď bolo vidno, že je už tehotná, veniec z čepca odstránila,“ dodáva pán Benža. Trochu predbehneme, ale ešte jedna paralela: Vydatú židovku smie vidieť bez pokrývky hlavy len manžel a malé deti, podobný okruh ľudí platí pre moslimskú ženu a platil aj pre vydatú kresťanku. Vidíte, koľko toho máme spoločného?

Židovské ženy si obľúbili parochne, ale nosia aj iné pokrývky hlavy. 8 fotografií v galérii Židovské ženy si obľúbili parochne, ale nosia aj iné pokrývky hlavy. Zdroj: Profimedia.sk

Židovské ženy si obľúbili parochne, ale nosia aj iné pokrývky hlavy.

„Zahaľovanie vo všetkých kultúrach jednoznačne hovorí: Som vydatá, zadaná, patrím len jednému mužovi,“ zhodneme sa s odborníkom. „Tie znaky majú len rôzne formy, ale podstata je rovnaká. Náboženstvo normy o morálke a jej hraniciach upevnilo, lebo cirkev sa vždy spolupodieľala na vytváraní spoločenských noriem, ale väčšinou ich sama nestanovovala.“ Veď už v Biblii sa stretávame s citátmi hovoriacimi jasnou rečou: slušné ženy sa pred mužmi ukrývali do závojov a dodnes, hoci na to mnohé zabúdajú, platí aj norma obliekania. Pravá kresťanka má nosiť blúzky bez výstrihov s dlhým rukávom a sukňu aspoň do pol lýtok. Prekvapené? Tak ešte malý bonus. Islamský závoj. V Európe ho považujeme za barbarský, ale existoval aj u nás a zachoval sa dodnes vo forme svadobného závoja.

Šejtel to istí

Kedysi sa veľmi prísne, dokonca prísnejšie než v islame, dbalo na zahaľovanie židovských žien. Hovoríme o ich starovekých kmeňoch, kde boli podľa istého amerického historika nezahalené ženy prísne trestané. Muž sa mohol s takouto ženou rozviesť bez toho, aby uviedol dôvod. Nepripomína vám to moslimský rozvod? Vývojom ľudskej spoločnosti sa mnohé veci zmenili, ale ortodoxní židia v New Yorku alebo v Izraeli dodržiavajú zvyky úzkostlivo dodnes. Stačí si zájsť do náboženských ulíc Bnei Braks v Jeruzaleme. Ženy majú na hlavách vlasové sieťky, turbany, čelenky či spony, a hlavne neodmysliteľný šejtel, teda parochňu. Vždy pekne vyfénovanú, mnohokrát ohnivočervenej farby v kaderiach alebo zastrihnutú podľa poslednej módy. Parochňa z pravých vlasov stojí niekoľko tisíc eur a každá židovka, ktorá parochne nosí, má doma minimálne dva kvalitné kúsky, častejšie päť i viac, hoci nie všetky pochádzajú z najdrahšej kategórie.

Židovské ženy si obľúbili parochne, ale nosia aj iné pokrývky hlavy. 8 fotografií v galérii Židovské ženy si obľúbili parochne, ale nosia aj iné pokrývky hlavy. Zdroj: Profimedia.sk

Stop, som vydatá!

Jeden z dôvodov, prečo si vydatá žena zakrýva vlasy, je ten, aby nepriťahovala pohľady cudzích mužov, čo je trochu postavené na hlavu. Čo pritiahne mužský pohľad skôr – krásne načesaná parochňa, alebo vlastné, možno menej kvalitné vlasy? Korunu tejto otázke dáva Alisa Lavie, politologička z univerzity v Bar-Ilan: „Aj veľmi pobožné ženy chcú byť pekné a parochne sú veľmi praktické, vyzeráte v nich vždy veľmi upravene.“ Teda sexi, ergo priťahujete pohľady. To veľmi rýchlo pochopili niektorí rabíni, ktorí nosenie parochní neschvaľujú, a niekdajší hlavný rabín Ovadia Joseph je rezolútne proti nim.

Vydaté ženy si u nás zakrývali vlasy šatkou. 8 fotografií v galérii Vydaté ženy si u nás zakrývali vlasy šatkou. Zdroj: Archív

Vydaté ženy si u nás zakrývali vlasy šatkou.

Nosenie parochní alebo iných pokrývok hlavy závisí od náboženského prúdu, ku ktorému sa žena hlási. „Pokrývka ženskej hlavy je v tomto prípade ukazovateľom toho, z akej socioekonomickej vrstvy pochádza a ku ktorej komunite patrí. Aj medzi jej nositeľkami však vznikol rozpor: jedny hovoria, že žena v parochni môže na verejnosti vystupovať provokatívnejšie, iné sa domnievajú, že práve v parochni musí vystupovať skromne a nenápadne. Židovské ženy sa zakrývajú stáročia; prvá zmienka o tom sa nachádza v 4. knihe Mojžišovej. Robili to vraj zo skromnosti, ale aj preto, aby dali ostatným mužom na vedomie: stop, som vydatá, už nie som k dispozícii.“ V ortodoxnej oblasti, o ktorej stále hovoríme, nosia ženy na parochni ešte čelenku alebo klobúčik, ktorými zdôrazňujú, že sú vydaté a vlasy nie sú ich vlastné. Iné zase nosia úmyselne parochne vyzerajúce ako nepravé vlasy, hoci sú dlhšie rozvedené, čím okoliu hovoria, že sú zadané, hoci to nie je pravda. Potenciálnych nápadníkov si však neodradia: „U nás nestretnete partnera len tak náhodou, na ulici, zvyčajne je to dohodnuté a dohodené spoločnými známymi.“

Zakrývame najcennejšie

Nemusíme však chodiť až tak ďaleko. Ortodoxné židovské ženy máme aj v Bratislave. Jedna z nich nám vysvetlila: „Zakrývanie vlasov v judaizme je veľmi pozitívna vec, podľa kabaly (mystické vysvetlenie Tóry) nadobúdajú vlasy vydatej ženy po svadbe určitú svätosť. Parochňa je len jedna z možností.“ Židovky v minulom storočí nosili všeličo: v Iráne závoje, v Rusku šatky.

„Zakrývanie vlasov súvisí s tzv. modesty, čo sa nedá presne preložiť do slovenčiny, ale znamená to niečo ako slušnosť, zdržanlivosť, cudnosť,“ hovorí. „Žena je v judaizme niečo veľmi hodnotné a po svadbe sa z páru stáva jeden; žena sa stáva manželkou, základom rodiny a najmä matkou, ktorá dáva život, čím jej vlasy nadobúdajú určitú svätosť, a ako to býva, drahocennosti väčšinou zakrývame alebo skrývame. K zakrývaniu vlasov patrí zdržanlivosť v obliekaní a v správaní. Je to skôr o sebaúcte a vážení si samej seba.“ Veľa žien od tohto zvyku upustilo najmä po druhej svetovej vojne. „Nie, žena, ktorá si nezakryje vlasy, nie je hriešna, v Tóre nič také nie je. Zakrývanie vlasov je skôr požehnanie, pozitívna vec, ktorá niečo dá.“

Verše z Koránu

Problematika zahaľovania arabských žien je taká široká a zložitá ako obrovský priestor na mape, ktorý moslimovia obývajú. Paušálne tu neplatí takmer nič. Samozrejme, ak je reč o moslimoch, každý hľadá vysvetlenie zahaľovania vo svätej knihe – Koráne. Na túto tému by v nej mali byť iba dva verše z úst proroka Mohameda typu: „Keď žiadate manželky prorokove o nejaký predmet, žiadajte o to cez záves, to bude čistejšie pre srdce vaše i srdce ich; a povedz veriacim ženám, aby cudne klopili zrak a strážili svoje pohlavie a nedávali na obdiv svoje ozdoby okrem tých, ktoré sú viditeľné. A nech spustia závoje svoje na prsia svoje...“

Arabistka Zuzana Gažáková vysvetľuje: „V týchto veršoch sa podrobne cituje, ktorí rodinní príslušníci môžu vidieť ženu odhalenú, hovorí o tom, že by sa mali pohybovať skromne a ticho, ale ktoré časti tela by mali byť zahalené, nehovoria. Ako by mali byť ženy oblečené, hovoria interpretácie koránových súr (tzv. vykladači Koránu, pozn. redakcie), ale skôr by som povedala, že to vyplýva zo zvykov a tradícií jednotlivých krajín.“

Hidžáb je šatka, v ktorej vidieť celú tvár. 8 fotografií v galérii Hidžáb je šatka, v ktorej vidieť celú tvár. Zdroj: Profimedia.sk

Hidžáb je šatka, v ktorej vidieť celú tvár.

Ako príklad uvádza niekoľko vyslovene konzervatívnych arabských krajín: Afganistan, Jemen, Irán, Saudskú Arábiu a krajiny Perzského zálivu. „Afganistan sa nám spája so ženami v modrých burkách, čo je veľmi stará tradícia siahajúca až do predislamských čias a vychádza z rodinného práva Paštúnov. V Iráne je zahaľovanie novodobá forma, ktorá sa vyvinula časom, zmenou režimu: „Počas šáhovho režimu uprednostňovali v krajine európsky spôsob odievania, ale po Chomejního revolúcii zaviedli dôsledné zahaľovanie, ktoré stráži špeciálna polícia.“

To potvrdzuje aj iránska antropologička Ziba Mir Hosseini žijúca v Londýne na základe vlastnej skúsenosti: „Po roku 1936 bol súčasťou modernizácie zákaz vychádzať do ulíc so závojom. Polícia mala príkaz všetkým zahaleným ženám závoj vziať. Po revolúcii sa museli ženy zahaľovať závojom. V prvom prípade vláda diktovala žene v mene modernizácie, v druhom v mene islamu.“ To, či žena nosí hidžáb, nikáb, čádor, alebo strohú afganskú burku (stan cez celú ženu s mriežkou na oči, ktorá sa volá aj hatta, od arabského slovesa zakryť), teda závisí od viacerých faktorov.

„Spôsoby zahaľovania sa menia nielen od krajiny ku krajine, ale aj od rodiny k rodine a jej tradíciám,“ hovorí arabistka. „Zahaľovanie je vyjadrenie jej osobného postoja, náboženskej príslušnosti a súčasne neverbálna komunikácia, ktorá ukazuje, nakoľko uznáva tradičné hodnoty islamu. Dôležitý je teda jej osobný postoj, ktorý formuje rodina, kde vyrastá. Osobne som sa stretla s dievčatami z liberálnejších rodín, ktoré sa napriek tomu dôsledne zahaľovali na základe vlastného presvedčenia. Postoj ženy k tejto problematike sa môže meniť pod vplyvom manžela a zahaľovanie môže vyplynúť zo spolužitia; nemá represívny charakter, že musíš.“

Ako teda nazerať na francúzsky a belgický zákon o tom, že arabské ženy sa v týchto krajinách na verejnosti nesmú zahaľovať? „Tento zákon je diskutabilný v tom, či ide o oslobodenie žien, alebo o porušenie ich osobných práv,“ hovorí odborníčka. „Boli sme svedkami viacerých súdnych sporov, ktoré iniciovali moslimky hlboko presvedčené o tom, že sa chcú zahaľovať, a viaceré z nich boli úspešné.“

Tradícia čepčenia na svadbách žije dodnes. 8 fotografií v galérii Tradícia čepčenia na svadbách žije dodnes. Zdroj: Archív

Tradícia čepčenia na svadbách žije dodnes.

Zahaľovanie tváre má však aj svoje tienisté stránky vyžadujúce kontrolu identity na dosť netradičných miestach. Zažila ich aj arabistka: „V ročníku sme mali štyri úplne zahalené spolužiačky, ktoré sedeli vedľa seba, a mali sme s tým problém my aj pedagógovia. Nikdy sme totiž nevedeli, či odpovedá Layla, alebo Abla, nedali sa hodnoverne odhadnúť ich vedomosti. Možno aj toto stálo za francúzskym zákonom,“ podotkne. V arabských školách majú voči zahaleným študentkám rešpekt a na to, aby overili ich identitu, musia ľudia na to určení každý deň kontrolovať školskú kartičku so živou študentkou, čo sme si my u nás v škole dovoliť nemohli.

Okrem viery, rodiny, manžela a ženy samotnej rozhodujú o zahaľovaní sa ženy dve spoločenské kategórie: halal a harrám. Halal je všetko dovolené, harrám neprípustné. A tieto veci sú jasné – bravčovina je harrám, zahaľovanie je halal. Podľa niektorých moslimiek je nosenie závoja nie príkaz, ale možnosť od najvyššieho, aby sa chránili pred pohľadmi cudzích mužov. Korán totiž definuje ženskú nahotu ako jej celé telo okrem tváre, rúk a zápästia. A bodka na záver: Celý život nechodili zahalené ani manželky samotného proroka Mohameda, tento zvyk zaviedli až ku koncu svojho života. Toto zrejme, aj vzhľadom na dva verše v Koráne, zrejme prorokova priorita nebola.

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×