Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

VIDEO: Ako zomierajú mostíky

11.11.2008 (45/2008) Vyveziem sa lanovkou pod vežu mostíka. Vyšliapem po schodoch hore, na topánky si zapnem dvaapolmetrové lyže s vratkým viazaním, sadnem si na lavičku a spustím sa do priepasti. Na nájazde idem 90 kilometrov za hodinu, vo vzduchu letím stodvadsiatkou. MOSTÍK ZOSTÁVA ZA MNOU.
VIDEO: Ako zomierajú mostíky
1 fotografia v galérii
Najznámejší slovenský mostík je na Štrbskom Plese. Chátra, neskákali na ňom najmenej...
Autor fotografie: Život

Žiadna ľudská činnosť sa nedá prirovnať ku skokom na lyžiach. Keď niekto skočí z desaťmetrovej veže do vody, padá strmhlav dolu. Skokan na lyžiach sa cíti úplne odlišne. Ako plachtár, ale ako keby mal krídlo namontované na chodidlách.

Ako vyzerá mostík
Skokani sa pod vežu väčších mostíkov dostanú zvyčajne lanovkou. Prístup úplne hore je rôzny. Na menšie veže vedú schody, na väčšie výťahy (veľký mostík v Štrbskom Plese). Popri dopadovej časti mostíka bývajú železné schody. Na nich stoja počas pretekov merači vzdialenosti skokov.

Odrazová hrana nie je rovná, vždy má sklon smerom dolu. Napríklad veľký mostík na Králikoch má sklon až 12 stupňov. Výška hrany je rôzna. Od jedného metra na menších mostíkoch, až po štyri-päť metrov na väčších. V minulosti boli hrany vyššie.

Kto je skokan
Talenty v súčasnosti vyberajú podľa prísnych parametrov. Skokan nemôže byť príliš vysoký ani veľký a musí byť veľmi ľahký. Ani v basketbale nemá šancu byť hviezdou 150-centimetrový športovec. Podobne je to v skokoch, len opačne. Basketbaloví obri by na mostíkoch šancu nemali.

„Je vylúčené, aby niekto zobral malého chlapca, od malička s ním chodil na najlepšie mostíky, robil najlepší tréning a myslel si, že z neho vychová Adama Malysza. Skokan musí vyrastať v určitom špecifickom kolektíve,“ hovorí bývalý reprezentant a tréner Miroslav Martinák (72).

„Nová technika, nové lyže, kombinézy zmenili skoky do takej miery, že prestali byť skokmi a dnes skôr pripomínajú lety. Na to bolo treba prispôsobovať mostíky.“

Čo cítim
Na nájazde je to ohromná rýchlosť a tesne pred odrazom veľký tlak. Nešportovec by pocit skokana mohol približne prežiť, keby sa spustil na bicykli z prudkého kopca dolu. Šiel by deväťdesiatkou a prudká stráň by odrazu prešla do roviny.

Cyklistovi by ťahalo k zemi žalúdok, hlavu, mal by pocit, že nevie zdvihnúť ruku z riadidla. Skokan musí tlak vydržať s lyžami na nohách a ešte sa presne a silno odraziť.

Na veľkých mostíkoch je nájazdová rýchlosť asi 90 kilometrov za hodinu. Pri spomalených rozboroch skokov vidieť, že počas odrazu prejde skokan asi tri metre. Pri deväťdesiatke teda trvá odraz 0,06 sekundy. Rýchlosť podobná kýchnutiu.

Po vydarenom odraze necítim vo vzduchu prvých dvadsať až tridsať metrov nič. Vôbec nič. Po dvadsiatich metroch ako keby ma za zadok začal ťahať žeriav. Telo sa dostane do takmer vodorovnej polohy, lyže prídu na úroveň tela a začnú odspodu tlačiť. Tlak lyží cítim najmä v chodidlách. Vtedy už prelietam tzv. bubon, dostávam sa nad strmú stráň a v prípade dobrého odrazu si skok užívam. Pocit je tým príjemnejší, čím je mostík väčší.

Keď odraz nevyjde, skokan sa vo vzduchu trápi. Odrazí sa len o niekoľko centimetrov skôr a vo vzduchu „necíti“ lyže, padá dolu. Pri neskoršom odraze ako keby nohami dupol do prázdna, lyže „kopnú“ a skok je takisto krátky.

Dopad nie je taký dramatický, ako by sa mohlo zdať z televíznych záberov. Skokani sú dobrí lyžiari s výbornou stabilitou a silou v nohách. Kým sa dostanú na veľký mostík, musia absolvovať stovky až tisíce pokusov na menších, kde si zvyknú aj na dopadanie.

Vietor, tréning a strach
Lotériou sú skoky na veternom mostíku. Vietor spredu je výborný. V letovej fáze pomáha, dvíha, predlžuje skok. Zadný vietor je zúfalstvo. Zráža dolu. Keby športovec skočil dva rovnaké skoky, ale pri jednom by mu fúkalo spredu, pri druhom zozadu, rozdiel by bol aj dvadsať metrov v prospech predného. Vietor zboku je nepríjemný vždy, skokana stáča, dostáva lyže pod vzduch.

Skokani trénujú prakticky všetko. Od odrazov až po gymnastiku. Pre nešportovca sa v minulosti mohol skokanský tréning na jar a na jeseň, čiže v medzisezóne, zdať miestami až brutálny. Šesťdesiatkiloví chlapci robili drepy s činkami vážiacimi 90 kilogramov, potom si šli zabehať alebo trénovali ŠNC – špeciálne napodobňovacie cvičenia. Sú to imitácie nájazdového postavenia a odrazov na suchu.

Strach má každý skokan, ale nie je to typické trasenie sa, stiahnutý žalúdok a zadok. Skôr rešpekt pred mostíkom, na ktorom skáče prvýkrát. S rastúcim počtom pokusov je rešpekt menší, až sa úplne vytratí.

Pády
Skoky bolia. Pády nie sú také časté ako pred rokmi, ale každé nezvládnutie skoku je nebezpečné. Lepšie sú pády v lete na umelej hmote. Skokan sa vtedy zvyčajne len skĺzne dolu. Je špinavý, s vyrazeným dychom, občas má roztrhnutú kombinézu, ale doláme sa len zriedka. V zime sa na snehu pri páde neubráni kotrmelcom, hrozba vážnejších zranení je väčšia.

Úpadok
Slovenské skoky upadajú tak, že mostíky zomierajú. Nad Štrbským Plesom vo Vysokých Tatrách je síce veža veľkého mostíka K-120 jednou z najfotografovanejších atrakcií, ale rozpadáva sa. Skokani tam neskákali najmenej desať rokov. Prenajal si ju chlapík, ktorý robí bungee jumping, v sezóne tam ponúka turistom skoky z veže na gumenom lane. Dopad mostíka zarastá, schody popri ňom už neexistujú, dosky na nájazde sú spráchnivené, železné časti hrdzavejú. Rozpadli sa športové kluby, na mostíkoch nemá kto skákať, nie je za čo ich udržiavať.

Areál na Štrbskom Plese vlastní 1. tatranská, ktorá tam má aj lyžiarske svahy. Aspoň menší mostík je v prevádzke v lete aj v zime. V lete má nájazd keramickú stopu, dopad je s umelou hmotou. Prenajal si ho bývalý československý reprezentant Ján Jelenský a stará sa oň. Má najmodernejšie vybavenie, snehové delá, frézu na vyrobenie nájazdovej stopy, medzinárodný certifi kát. Vlani sa na ňom pred zimnou sezónou pripravovala aj svetová hviezda Poliak Adam Malysz. Je to posledný tatranský mostík, na ktorom sa dá skákať.

Pár kilometrov ďalej v Tatranskej Lomnici tri menšie mostíky pred dvoma týždňami zničili. Dakedy na nich skákala mládež a dorastenci. Naposledy v deväťdesiatych rokoch. V októbri železné nájazdové veže odpílili. Ostali betónové pozostatky odrazovej hrany.

Plač nad skokmi
„Stav slovenských skokov je na zaplakanie. Československý systém dvoch skokanských centier – Banskej Bystrice a Liberca, sa rozdelením štátu zrušil. Doplatili obidve republiky, ale Slovensko viac. V roku 2003 v Dukle Banská Bystrica skoky zanikli,“ hovorí bývalý skokan a tréner Miroslav Martinák.



{video_1271}

V okolí Banskej Bystrice je päť funkčných alebo polofunkčných mostíkov (Žlté Piesky a Králiky), ale sú v čoraz horšom stave. Nad dedinkou Králiky v banskobystrickom katastri je jeden z najväčších svetových mostíkov typu K-120. Lenže nedokončený. Bývalý reprezentant Marián Bielčik na ňom v roku 1996 skočil 150 metrov, čo bol vtedy najdlhší skok na mostíku K-120 na svete. Keď pred ôsmimi rokmi rekonštruovali Nemci mostík vo Willingene, vzorom bol práve králický mostík. „Hoci nad Králikmi sme ho postavili dávnejšie a od roku 1993 ho nikto neudržiava, je to mostík 21. storočia. Veď na jeho bratovi vo Willingene skáču preteky Svetového pohára,“ hovorí Martinák. „Mostíky nad Králikmi boli majetkom armády, ale keď sa tá zbavila skokanov, areál prešiel do majetku Banskej Bystrice. Devastácia pokračuje. Nič neinvestujú, neudržiavajú, mesto nemá víziu, čo chce s areá lom robiť.“

Podľa Martináka je fajn, že sa v Štrbskom Plese niekto stará o menší mostík, ale v Tatrách nie je takéto zázemie.

„Z Tatier nevyšiel ani jeden skokan, ktorý by sa umiestnil do desiateho miesta vo Svetovom pohári, na majstrovstvách sveta dospelých alebo na olympiáde. Nie som proti Tatrám, ale od roku 1965 do roku 2003 investovali do mostíkov v Štrbskom Plese v prepočte na súčasné ceny asi 1,2 miliardy korún. Z toho jeden mostík je od roku 1991 prakticky nefunkčný.“

Za Duklu Banská Bystrica skákali mnohí víťazi svetových pohárov, dvaja seniorskí majstri sveta – Kodejška a Parma a juniorský majster sveta Švagerko či ďalší známi skokani Dluhoš, Jež, Jelenský, Tánczos, Mesík. Tri funkčné Na Slovensku sú posledné tri oficiálne funkčné mostíky. Malý v Štrbskom Plese a veľké v Banskej Bystrici – na Žltých Pieskoch a nad Králikmi. Na Žltých Pieskoch i nad Králikmi sa dá skákať aj na malých, ale nespĺňajú parametre na medzinárodné preteky.

Bývalý skokan Pavol Schlank vo svojej diplomovej práci spísal históriu skokov. Píše, že „v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia vzniklo v Československu množstvo mostíkov. Vyrastali v každej dedine s dobrými snehovými podmienkami. Vtedy bolo v Československu asi 235 skokanských mostíkov. Počas vojny ich veľa zaniklo, v prvých povojnových rokoch niektoré obnovili a začali stavať nové.“

V Česku je dnes 30 mostíkov v jedenástich strediskách. V zime budú organizovať v Liberci majstrovstvá sveta.

Na Slovensku je jeden klub s dospelými skokanmi, bez štátnej podpory. Miroslav Martinák je presvedčený, že Banská Bystrica by ešte mohla vstať z popola: „Hrozí zánik tejto disciplíny na Slovensku, ale to neznamená, že už nie je nádej na oživenie.“

© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×