Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Romana Schlesinger: Otec dal dcéru znásilniť, lebo sa jej páčili dievčatá!

21.09.2013 Romana Schlesinger (27) začínala svoje lásky s chlapmi, neskôr zistila, že ju priťahujú ženy, a jednu aj požiadala o ruku.

Niektorí ľudia sú v koncoch, keď zistia, že ich potomok je homosexuál. Nepotrebujú podporu, aby to zvládli?

Potrebujú a presne to je jedna z tém, ktoré u nás v komunitnom centre pre LGBT ľudí Q-centrum neustále riešime.

Máte psychologické poradenstvo?

Áno, aj právnické. Psychologickým prešlo od nášho vzniku už asi sto klientov. Najhoršie prípady sú z ortodoxne veriacich rodín, v ktorých mladý človek povie rodičom, že je homosexuál. Vyhodia ho z domu alebo sa ho snažia odtrhnúť od sociálnych sietí, obmedziť mu pohyb. Bežné je fyzické násilie, hlavne pri mužoch gayoch. Každý mesiac máme nahlásených niekoľko útokov a poznáme aj prípad útoku na ženy.

Ste si istá, že na nich útočili preto, že sú gayovia alebo lesby?

Áno. Dvaja chalani idú z diskotéky, ani sa nedržia za ruky, lebo na Slovensku sa ešte stále boja, a dostanú po hube. Môjmu kolegovi aktivistovi sa priemerne každý druhý mesiac niečo stane. Niektoré príbehy sú smutné, lebo pre mladých to znamená, že stratia podporu v rodine, prídu o priateľov a stretávajú sa s útokmi. Pamätám sa aj na hrozný prípad dievčaťa, ktoré malo menej ako 15 rokov.

Čo sa stalo?

Bol to dedinský prípad, keď dievča doma povedalo, že sa mu páčia ženy. Otec ho dal znásilniť susedovi. Aby videlo, čo je chlap.

Chcel dievča presvedčiť, že chlap je lepší?

Tak.

Keď idú dvaja gayovia z diskotéky, ako útočníci zistia, že sú gayovia?

Tí, ktorí si chcú buchnúť, vedia, kde sú naše podniky. Niektorí LGBT ľudia sa na nič nehrajú, otvorene sa k tomu hlásia a pokojne si dajú aj dúhové odznaky alebo pusu či sa chytia za ruku.

Najradikálnejšia liečba je konverzná terapia, pri ktorej človeku púšťajú hetero a gay porno. Pri gay porne dostane „pacient“ elektrošok, aby mu umelo vytvorili odpor. Nevyliečili však homosexualitu, postup viedol k strate libida, hovorí Schlesinger.

Prečo gay potrebuje chodiť s nejakým odznakom, aby dal najavo, že je gay? Načo je to dobré? To akoby heterosexuáli začali chodiť s odznakmi, že nie sú teplí...

Odznak je symbol hrdosti a odvahy urobiť to v spoločnosti, v ktorej môžete dostať za homosexualitu na hubu. Solidarita s ľuďmi, ktorí zažívajú problémy len preto, že sa narodili ako homosexuáli. Heterosexuál odznak nosiť nemusí, lebo je spoločensky akceptovaný. Poznám homosexuálov, ktorí si musia dávať pozor v práci a musia si vymyslieť inú identitu. Ak majú partnera, v robote musia hovoriť o frajerke. Niekomu sa to môže zdať smiešne, ale kolegovia na pracovisku si zvyčajne hovoria aj o súkromí, ukazujú si fotky z dovoleniek. Ale niektorí to urobiť nemôžu, lebo šéf je napríklad homofóbny.

Link

Pred niekoľkými dňami začali nejakí aktivisti vyzývať poslancov, aby zverejnili svoju sexuálnu orientáciu. Je to správne?

Je to iniciatíva dvoch novinárov. Musí ísť o slobodné rozhodnutie, robiť to nasilu a tlačiť na poslancov nie je správne.

Prečo chcú, aby politici zverejnili svoju orientáciu?

Spájajú to s korupciou. Tvrdia, že ak politik zatajuje sexuálnu orientáciu, môže byť vydierateľný. Podľa mňa ide o šialenú logiku. Vo veľkej politike sa hrá úplne inými kartami, nie sexuálnou orientáciou. Pravda však je, že homosexuálnych politikov bolo po roku 1989 veľa, ale nehovorilo sa o tom.

Koľko percent?

Neviem to spočítať, ale odhadujem do desať percent v každom volebnom období.

Verejne o svojej orientácii hovoril iba bývalý poslanec SaS Fořt.

Aj Edita Angyalová, bývalá poslankyňa Smeru.

Tá bola zo sociálnodemokratickej strany a v zahraničí sú za zmenami zákonov súvisiacich s homosexuálmi zvyčajne strany tohto typu...

To áno. Na Slovensku však nerozumiem nekonečnej diskusii, že prečo, načo. Tisíckrát sme vysvetľovali, prečo potrebujeme zmeny zákonov, tisíckrát sme to napísali do dokumentov, opísali sme konkrétne životné situácie, poslali sme informácie všade, kam sa dalo. Politici sa stále tvária, že nerozumejú. Zas a znova chcú otvárať nejakú diskusiu a stále dokola hovoriť o tom istom.

Vládny Smer je sociálna demokracia, má veľkú silu a mohol by zmeny urobiť. Zrejme si však nechce rozoštvať vzťahy s katolíckou cirkvou, lebo potrebuje aj veriacich voličov. Čiže politici rozmýšľajú sebecky, vždy tak, čo prinesie zmena zákonov im.

Áno, a hlavný problém je prepojenie na cirkev. Už len čakám, kedy sa konečne rozplynie nekonečná rétorika o „tradičnej rodine“. Lebo koncept tradičnej rodiny v pohľade cirkvi je nekonečný blud. Je úplná hovadina, že by napríklad registrované partnerstvo osôb rovnakého pohlavia narušilo tradičnú rodinu.

Link

Čo je na tradičnej rodine zlé?

Už niekoľko rokov na Slovensku funguje v rámci sociálnej politiky sadizmus. V „tradičnej rodine“ odíde žena na materskú, a tým sa väčšinou v zamestnaní diskvalifikuje. Rodina má jeden príjem, sociálne dávky sú mizerné, ale deti potrebujú jesť, obliecť sa. Príjem je slabý, „tradičná rodina“ sa dostáva do krízy a rozvodovosť je taká vysoká, aká ešte nebola. Toto stojí za rozkladom „tradičnej rodiny“, a nie homosexuáli. „Tradičnú rodinu“ nerozloží, ak dvaja ľudia, ktorí aj tak spolu žijú, si to v úrade sformalizujú. Títo ľudia by nikdy nezakladali „tradičnú rodinu“, nikdy sa z nich nestanú heterosexuáli. Ak je raz niekto teplý, tak ním aj ostane bez ohľadu na to, či cirkev a politici budú bojovať za „tradičnú rodinu“, alebo nie.

Kde majú homosexuáli lepšie práva ako na Slovensku?

Všade na Západe. Či idete od Česka, Rakúska cez Nemecko až po Španielsko, alebo idete na sever, vždy nájdete lepšie vyriešené zákony. Najlepšie asi v Španielsku.

Španielsko je typická katolícka krajina.

Je, ale do vlády sa dostal Zapatero, sociálny demokrat Ficovho typu, a povedal, že zmeny zákonov treba.

Očakávate v budúcnosti niečo podobné od Fica?

Vaša odpoveď je ironický úsmev.

No.

Ako a kedy zistí človek, že ho priťahujú ľudia rovnakého pohlavia? Aké ste mali detstvo?

Ako dieťa som bola veľmi bábiková, šatôčková, ale s babami som hrávala aj futbal za školu. Vzťahy som začala riešiť asi ako pätnásťročná, dovtedy som sa šprtala, chodila som na violončelo, venovala som sa divadlu, jazykom. Prvé vzťahy boli, samozrejme, s mužmi.

Prvý bol spolužiak?

Nie, o šesť rokov starší chalan a môj vzťah k nemu bol úprimný. Bola som vtedy stredoškoláčka. Po ňom prišiel druhý chalan. Začala sa mi však páčiť aj jedna učiteľka, tak ako sa bežne chalanom páčia niektoré učiteľky. Vtedy už fungoval internet, dali sa stiahnuť filmy o láske dvoch žien a cez ne som začala spoznávať, o čo ide. Potom sme išli s partiou na diskotéku a v rámci šalenia sa občas bozkávajú aj dve baby. Niekedy to nič neznamená, len zábava. Ale zvyčajne sa to rozoberá.

K čomu ste pri „rozbore“ prišli?

Bola diskusia, či si viem predstaviť, že by som chodila so ženou. Zamyslela som sa... Že hej, viem. Iná baba zareagovala, že možno aj ona. Iné reakcie boli, že čóó? Fúúúj! Žila som v Trenčíne a nepoznala som naživo ani jedného homosexuála. Vtedy som odchádzala do Bratislavy a možnosti sa rozšírili. Zamilovala som sa do ženy a bola to prvá láska. V Bratislave som nemala problém oznámiť ľuďom, že sa mi páčia ženy. Problém nastal až doma.

Čo sa doma dialo?

Moja rodina predtým poznala obidvoch mojich bývalých priateľov. Pripadalo mi prirodzené, že keď odrazu chodím so ženou, tak to oznámim. Reakcia? Pubertálny brat bol pri predstave dvoch báb pokope nadšený. Otec stíchol a po chvíli z neho vyšlo: Aspoň ušetríme na antikoncepcii. Mama bola v šoku. Trvalo pol druha roka, kým sme si našli k sebe cestu. Po čase som začala byť v tejto téme viditeľná aj v médiách a v Trenčíne to brali ľudia akože „vau“. Prišla som po dvoch mesiacoch z Bratislavy domov, pofajčievala som pred barakom, z okien sa začali vykláňať hlavy a šepkali si, šušušu, prišla lesba.

Romana Schlesinger sa bála po priznaní o svoj vzťah s rodičmi.

Mama to asi prežívala ťažko.

V nejakom časopise vyšiel so mnou rozhovor. Zazvonila suseda a kývala mame časopisom popred oči. Vykrikovala niečo o hriechu a že vinou tej informácie schudla neviem koľko kíl. Také zážitky mama znášala naozaj ťažko. Keď som prišla do Trenčína, doma bola trochu chladnejšia atmosféra. V takých situáciách zažíva mladý človek strach, že vzťah s rodičmi je navždy pokazený. Neskôr však prišli aj lepšie reakcie, keď mamu zastavila v malom obchode známa a povedala, že aj jej dieťa... Také rozhovory ju potiahli zasa inde.

Stalo sa to aj vám? Zastavovali vás ľudia, že aj oni...?

A koľkokrát! Pristavili sa starí známi, že „aj moja dcéra je“ alebo „aj ja som“ a je super, že niečo pre komunitu robím.

Čo v práci, ako reagovali ľudia, keď ste povedali, že vás priťahujú ženy?

Pracovala som aj v štátnej správe. Boli tam kolegyne vo veku okolo štyridsať rokov a začiatky boli ťažké. Postupne sa však obrátili a záver bol milý. Mali veľa otázok, ako fungujem doma s priateľkou, kto čo robí, a boli prekvapené, že riešime rovnaké veci ako všetky iné ženy. Chcela som vtedajšiu priateľku „požiadať o ruku“, čo znamená, že urobím gesto a dám jej prsteň. Dopadlo to tak, že prsteň sme vyberali spolu s kolegyňami a ony mi cez pracovný čas posielali tipy. Niečo sa nám podarilo nájsť a ony spolu so mnou vymýšľali plán, ako mám „žiadať o ruku“.

Požiadali ste?

Cez vianočné voľno, na balkóne. Ona povedala áno a dala som jej prstienok. Po Vianociach som bola pred kolegyňami ako na výsluchu, všetky chceli vedieť, aké to bolo. Išlo to cez osobný príbeh a začali ma vnímať normálne.

Istý lekár, bývalý politik KDH, bol presvedčený, že homosexualita sa dá liečiť, dokonca ju vraj aj sám úspešne liečil. Dá sa teda liečiť?

No nedá. Nikdy nikoho nevyliečili. Osobne poznám desivý príbeh gaya, ktorý na konci liečby rozmýšľal nad samovraždou. Rok sa dostával z depresií a dnes tvorí šťastný pár s iným chlapom. „Liečia“ však aj inde a rôznymi metódami.

Akými?

Najradikálnejšia liečba je konverzná terapia, pri ktorej človeku púšťajú hetero a gay porno. Pri gay porne dostane „pacient“ elektrošok, aby mu umelo vytvorili odpor. Nevyliečili však homosexualitu, postup viedol k strate libida, znamenal sexuálnu disfunkciu. Strašné. Neviem, či ešte stále podobnú liečbu niekde robia, ale určite existuje aj mäkká forma.

V niektorých krajinách registrované partnerstvo existuje. Slovenskí homosexuáli by ho chceli aj u nás, ale najhlasnejšie protestuje cirkev.

Niečo podobné, len bez elektrošokov?

Nie, skôr „pacientovi“ rozprávajú bludy a snažia sa manipulovať, strašiť.

Neexistuje ani jeden vyliečený?

Podľa mňa nie. Jasné, že homosexuál sa môže oženiť, dokonca aj splodiť deti, ale otázka je, či je šťastný a či rodina funguje. Človek môže urobiť rôzne hlúpe rozhodnutia vo svojom živote. Ako keby ste chceli byť učiteľom, ale rodičia vás nútia, aby ste boli lekárom, hoci pri pohľade na krv sa vám dvíha žalúdok. Nakoniec školu študujete, lebo vás do toho tlačia, ale ste šťastný?

Vráťme sa k víkendu, keď budete mať Dúhový pochod. Z čoho také akcie platíte?

Tento rok máme rozpočet 10-tisíc eur a peniaze nám dali veľvyslanectvá Nórska, Švajčiarska, USA a Holandska. Celkovo nás podporuje asi 12 veľvyslanectiev.

Z čoho žijete vy? Pracujete v Q- -centre, kde teraz sedíme a ktoré pracuje pre LGBT ľudí?

Áno, je to nezisková organizácia a pracujem pre ňu spolu s ďalšími štyrmi stálymi ľuďmi plus asi so šiestimi externistami.

Čiže dá sa uživiť tým, že je človek homosexuál?

Žartujete? Som hovorkyňa neziskovej organizácie, projektová manažérka, finančná manažérka viacerých projektov, medzi ktoré patrí Q-centrum. Funguje ako centrum pre LGBT komunity tak, ako fungujú centrá napríklad pre týrané ženy a iné komunity. Máme sedem vzdelávacích programov, právne poradenstvo, psychologické poradenstvo...

Všetko však súvisí s homosexuálnou tematikou a to vás živí.

Je ponižujúce povedať, že žijem z toho, že patrím ku komunite. Sedím za počítačom a riešim od faktúr cez predĺženie zmlúv so psychologičkou až po komunikáciu so Sociálnou poisťovňou. Píšem si s donormi, vyhodnocujem projekty, zadávam do tlače vzdelávacie brožúry, čiže som kancelárska krysa manažérskeho typu, aj keď to z médií tak nevyzerá. Vy vidíte iba to, že sa hráme s transparentmi, no za tým je organizačná štruktúra ako vo firme.

Urobíte Dúhový pochod, potom ďalší. Ako to dopadne? Myslíte si, že politici zmenia zákony tak, ako si predstavujete vy?

Do piatich rokov by sme zákony mohli mať. Vývoj v Európskej únii zlomí aj slovenských politikov. Ide o legislatívu, ktorá nikomu neublíži a našej komunite veľmi pomôže.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×