Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

VIDEO: Ján Filc: Tréner z brány

01.12.2008 (48/2008) Spájajú sa s ním najväčšie úspechy slovenského hokeja. JÁN FILC (55) získal s reprezentáciou zlato aj striebro na svetovom šampionáte. Okrem trénovania úspešne podnikal. Teraz znova vedie náš tím, ktorý však nie je taký úspešný.
VIDEO: Ján Filc: Tréner z brány
5 fotografií v galérii
Bol brankár, obranca, učiteľ, podnikateľ a dnes je najúspešnejší hokejový tréner.
Autor fotografie: Život

Ako ste sa dostali k hokeju?

Bývali sme v Bratislave na Tehelnom poli, kde boli športoviská poruke, a o štyri a pol roka starší brat Marián sa dal pomerne skoro na krasokorčuľovanie. Keď sme boli vonku medzi chlapcami, mal ma na starosti. Tak ma pri hokeji na ulici zvyčajne strčili do brány.

V bráne ste ostali?

Neskôr som sa iným postom ani nezaoberal. Začal som chytať za žiakov Slovana, potom za dorast. Dostal som sa do juniorskej reprezentácie Československa, mám dve bronzové medaily z majstrovstiev Európy. V bratislavskom hokeji však bola v čase môjho dospievania veľmi silná konkurencia, bol tu Vlado Dzurilla, Marcel Sakáč a ďalší. Uprednostnil som štúdium.

To bol koniec aktívneho hokeja?

Nie, chytal som popri štúdiu chvíľu v Slovane B, neskôr v BEZ Bratislava. Po skončení Fakulty telesnej výchovy a športu UK ma bývalí spoluhráči stiahli do Nitry. Tam sme išli už aj s manželkou, počas môjho 10-ročného pôsobenia v tomto príjemnom meste sa nám narodili dve deti.

V Nitre ste skončili s aktívnym športovaním pre pracovné povinnosti. Čo bolo vtedy pre vás dôležitejšie?

V Nitre sme pôsobili na úrovni I. slovenskej národnej hokejovej ligy. Zároveň som však už bol etablovaný ako tréner Tréningového strediska mládeže. Podľa vtedajšieho výkladu olympijskej charty som bol považovaný za športového profesionála. Mal som cez tridsať, moja perspektíva bola skôr v trénerskej oblasti, tak som radšej ako výkonnostný športovec skončil a venoval som sa mládeži.

Brankári góly dostávajú. Nikdy ste ich nechceli dávať?

Práve keď som ukončil kariéru v prvej lige, mal som kamarátov v Nových Zámkoch, ktoré hrali 2. SNHL a tím nahovorili na ďalšie účinkovanie. Rozdiel bol v poste – hral som v obrane. Keď som dal svoj prvý a zároveň posledný gól v kariére, bol to dobrý signál, aby som zavesil korčule na klinec. Vtedy som už aj učil na telovýchovnej škole v Bratislave. Aj ako brankár som sa pokúšal dať gól počas power play, ale do brány sa mi puk nikdy nepodarilo dostať.

Bola vaša kariéra hokejistu úspešná?

Každý, kto nedosiahne úplný vrchol, sa pozerá na niektoré rozhodnutia v kariére kriticky. Keď som bol v juniorskej reprezentácii a za sebou mal prvý rok štúdia na vysokej škole, dostal som pozvánku do Dukly Jihlava na dvojročnú vojenskú službu. Z Jihlavy vtedy vychádzalo veľa reprezentantov. Možno by som sa posunul vyššie, keby som tam išiel, ale rozhodol som sa inak.

Športovali aj vaše deti?

Dcéra Eva robila modernú gymnastiku, syn Róbert džudo a neskôr sa dostal k hokeju. Nakoniec tiež zakotvil v bráne. Po skončení univerzity v Kanade chytal v českej lige za Vítkovice, potom sa rozhodol skončiť. Dnes má tridsať, žije vo Vancouvri a robí projektového manažéra v oblasti IT. Dcéra je takisto vo Vancouvri fyzioterapeutka a trénerka moderných gymnastiek. Bývajú asi desať minút od seba a dodnes vytvárajú dobré dueto.

Máte so synom hokejové debaty?

Áno, občas sa aj vyhrotia názory, ale skôr je to taká podpora než kritika mojej práce.

Vy ste mali syna aj v reprezentácii. Aké je trénovať vlastné deti?

Keď hral v zámorí, darilo sa mu. Sledovali ho skauti z NHL. Vtedy dostal príležitosť v reprezentácii. Lenže pre trénera je strašne zložité obhájiť nomináciu svojho dieťaťa a na poste brankára je to prakticky nemožné.

Váš brat Marián bol výborný krasokorčuliar. Zomrel pred 15 rokmi pomerne mladý. Čo sa mu stalo?

Za komunizmu emigroval do Rakúska, kde pracoval ako zubár. Počas rekonvalescencie po chrípke podľahol infarktu, ktorý ho postihol na ulici vo veľmi málo obývanej štvrti na kraji Viedne. Nanešťastie nebol v okolí nikto schopný mu pomôcť. S komunistami som mal problémy, keď som sa s ním kontaktoval. Päť rokov som nemohol nikde vycestovať. Situácia sa zmenila po novembri 1989, odkedy sme boli spolu často. Keď som trénoval dve sezóny vo Viedni, prespával som uňho.

Boli ste známy ako úspešný podnikateľ. Stále sa venujete aj podnikaniu?

Firma Eurobal, v ktorej som bol spolumajiteľom a generálnym riaditeľom, bola súčasťou jedného európskeho systému. Pred troma rokmi som svoj podiel predal, ale ostal som ako zamestnanec generálnym riaditeľom. Dostal som ponuku aj na ďalšie pokračovanie, ale pozícia, v ktorej som mal zodpovednosť, no skoro žiadne kompetencie, nemá pre mňa zmysel. Tak som 30. júna svoje pôsobenie vo firme ukončil.

Čím sa firma zaoberala?

Obalovými materiálmi. Spočiatku jednorazovými potrebami z plastu a papiera na spoločné stravovanie, neskôr sme sa stali dominantní v dodávaní obalov – čiže tašiek, vrecúšok, škatuliek do obchodných reťazcov, ako aj baliacich zariadení a obalových materiálov do výrobní jedál.

Ako ste sa dostali k podnikaniu?

Strýko mojej manželky bol dôležitý človek v hierarchii firmy Tomlinson v USA. Vyrábala napríklad zásobníky na plastové a papierové poháre – také, čo poznáte z rýchlych občerstvení. Vo východnej Európe nemali žiadne skúsenosti, tak ma v roku 1991 požiadali o prieskum trhu. V roku 1992 som dal v škole výpoveď a začal som firme robiť zastúpenie pre celú východnú Európu. V tom čase bol na našom trhu nedostatok jednorazových papierových a plastových pohárov. V Česku som našiel spoločnosť Gastra, ktorá s nimi v tom čase obchodovala. O rok sme založili s Francúzmi spoločnú firmu a pustili sa do predaja. Najskôr s manželkou, neskôr s kamarátovou manželkou a postupne s ďalšími pracovníkmi sme zamestnávali v roku 2007 až 60 ľudí.

Boli ste významný akcionár?

Áno, ako jediný zo všetkých európskych krajín som bol 25-percentným spoluvlastníkom.

Aký mala firma obrat?

Na konci môjho pôsobenia vyše 300 miliónov korún.

Chýba vám podnikanie?

Aj áno. Mal som pocit, že firma dobre funguje, mal som istotu. Prinášalo to nielen povinnosti, ale aj radosť. Práve ten pocit mi chýba. Na druhej strane je určite pravda, že neustála zodpovednosť už nie je na programe každého božieho dňa.

Budete ešte podnikať?

Budem. Pripravujem projekt súkromnej strednej školy v Piešťanoch, ktorá začne fungovať v septembri budúceho roka. Ide o strednú odbornú školu – Obchodnú akadémiu a technické lýceum pre športovcov.

Zameriate sa v nej na hokej?

Zatiaľ ponúkame hokej, tenis, plávanie, krasokorčuľovanie, kanoistiku, veslovanie, golf. Pani Darina Moravcová bude trénerka plávania, Branislav Stankovič bude garantom tenisu, ja hokeja. Verím, že do projektu získame na vedenie športovej prípravy ďalšie osobnosti. Vo svete podobné školy fungujú, systém je odskúšaný.

Sledujete politiku?

Áno, orientujem sa v nej na základe svojej životnej skúsenosti viac doprava, ako je súčasná vláda. Ako dlhoročný zamestnávateľ vnímam potrebu dobrej sociálnej politiky, tá sa však dá uskutočniť len vtedy, keď ekonomika vytvára dostatočné zdroje jej financovania. A dobre fungujúca ekonomika je záležitosť odborníkov, nie politických vyhlásení hraničiacich s populizmom. Neviem, ako by mi napríklad súčasná pani ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny vedela vysvetliť dôvod, prečo práve jej rezort s takými vážnymi úlohami a problémami ponúka vykrytie schodku vo financovaní verejnoprávnej STV vo výške 150 miliónov korún?! Takejto politike odmietam rozumieť.

Ako tréner ste získali striebornú a zlatú medailu na majstrovstvách sveta. Potom ste z postu trenéra reprezentácie odišli a dlho ste sa bránili návratu na reprezentačnú lavičku. Čo vás presvedčilo?

Rozhovor s prezidentom hokejového zväzu po jednom z tohtoročných prípravných zápasov. Júliusovi Šuplerovi sa končila zmluva a rozmýšľali sme, čo ďalej. Nenachádzali sme východisko, aby sme posunuli situáciu dopredu. Ani ja by som už nevedel byť naďalej súčasťou hokeja z úzadia, nepatrím medzi tých, čo odtiaľ dokážu hýbať fi gúrkami na šachovnici. Musel by som odísť z hokeja úplne, lebo nemá zmysel sedieť v kancelárii na stoličke a rozprávať, čo by bolo treba urobiť. Tak som si zmapoval súčasnú hráčsku generáciu a presvedčil sa, že to má zmysel, že existujú východiská. Prijal som funkciu, aj keď viem, že projekt, ktorý chceme realizovať, nebude jednoduchý. Dostaneme pár zaúch, ale máme určitú myšlienku.

Akú myšlienku?

Nevieme plynulo zabezpečiť výmenu hráčskej generácie. Nedokážeme na konci sezóny postaviť kvalitné mužstvo z hráčov z Európy doplnené mladými tak, aby hráči prichádzajúci zo zámoria na vrcholné podujatia kvalite toho mužstva verili. Preto sa snažíme zapájať do akcií mladých hráčov. Zistíme, ktorí z nich sú použiteľní ako možní lídri do budúcnosti. Asi vo veku 23 – 25 rokov sa formuje to, čo by malo dozrieť, aby bol hráč neskôr ťahúňom.

Reprezentácia nedávno zohrala niekoľko zápasov, ale nevyšli jej. Bol zámer vziať mladších hráčov, alebo išlo skôr o prieskum?

Bol to cielený prieskum. Lebo keď sledujeme hráčov v ich kluboch, je ťažké z dvoch ligových zápasov v českej alebo vo švédskej lige zistiť, ktorý z nich je lepší. Najlepší spôsob je overiť si ich v prípravných reprezentačných zápasoch. Tak sme ich povolali do reprezentácie a dnes vieme zadefinovať skupinu približne ôsmich, deviatich hráčov, ktorých nemáme problém okamžite zobrať na ďalšie akcie.

Myslíte, že fanúšikovia pochopia, keď pri takejto skúške Slovensko potupne prehrá v Česku 0 : 7?

Pôvodne sme tam mali zohrať normálny prípravný zápas s českou reprezentáciou pred jej účasťou na Karjala Cup a našou účasťou na Nemeckom pohári. Zmenilo sa tam však vedenie hokeja a na termín zápasu presunuli oslavy storočnice českého hokeja. Avízo, že budú dávať dohromady iné mužstvo, než ktoré nakoniec poletí na Karjala Cup, presiaklo do médií dva týždne predtým. My sme už mali všetko pripravené, pre hráčov letenky, starším hráčom sme povedali, že teraz dostanú prednosť mladí. Takže naši hráči, ktorých sme si chceli overiť a mali spolu pred zápasom s Českom jediný tréning, nastúpili proti najsilnejšiemu českému výberu, aký sa dal v tom termíne poskladať.

Ako ste sa cítili po takej prehre?

Schytali sme to. Verte, že najhorší pocit na striedačke som mal asi ja. Stál som na lavičke a hovoril som si – a je to v... Snažil som sa fanúšikom ospravedlniť. Keby som vedel, že to tak dopadne, možno by som na poslednú chvíľu zmenil káder, ale po vojne je každý generál. Zlyhala nám komunikácia s českou stranou, ušlo nám to, čo oni od zápasu očakávali.

Čo hráči?

Boli zľaknutí. Nerozchodili to ani do prvého zápasu s Kanadou.

Majú šancu na Slovensku ešte vyrásť hokejové osobnosti typu Bondra?

Áno, aj vyrastajú. Práve teraz sme mali na reprezentačnom zraze medzi hráčmi asi piatich až siedmich, ktorí môžu v budúcnosti do svetového hokeja výrazne prehovoriť.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×