Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

„Číňanka“ z trucu: Nad chorobou víťazí úsmevom a cvičením

11.06.2013 Po narodení jej nedávali veľkú nádej na život, dnes ovláda niekoľko jazykov a trénuje karate.

Najväčšou motiváciou pre dievča s DMO Bereniku Kuttnerovú (14) boli necitliví rovesníci.

„Volám sa Berenika Kuttnerová a poviem vám svoj životný príbeh,“ ohlásila sa plynulou bulharčinou na Konferencii mladých Európanov vo Zvolene. Každý z prednášajúcich sa musel okrem svojej materčiny prezentovať ešte jedným jazykom, a hoci s tým Berenika nemala na takomto fóre ešte žiadnu skúsenosť, zvládla to na podčiarknutú jednotku.

Z nedonoseného dieťatka s neveľkou šancou na plnohodnotný život je dnes mladá sebavedomá dáma, ktorá má jasnú predstavu o svojej budúcnosti. Strach z detskej mozgovej obrny, ktorú sa jej vďaka obdivuhodnej sebadisciplíne darí tlačiť do kúta, v nej nemá žiadne miesto.

Dlhá cesta

Na svet prišla s miniváhou 1 370 gramov, ktorá neskôr dokonca klesla na kritickú hranicu 1 180 gramov. Najskôr sa dokázala nadýchnuť, po niekoľkých hodinách ju už však museli kriesiť a na siedmy deň dostala navyše silný šelest na srdci. Berenikini rodičia museli písomne súhlasiť s liečbou injekciami, ktoré jej mohli poškodiť obličky. Tie však našťastie vydržali a uzavrel sa aj nebezpečný šelest. V inkubátore strávilo dievčatko takmer mesiac.

Dve bojovníčky. Berenika s mamou Ľubicou dosiahli pri boji s DMO obrovské pokroky.

„U predčasne narodených detí vám nikto nepovie, ako sa bude ich zdravotný stav vyvíjať. Všetko sa môže zvrtnúť z hodiny na hodinu,“ hovorí Berenikina mama Ľubica. Od lekárov si vypočula aj takú prognózu, že dcérka možno nikdy nebude chodiť, lebo prišla na svet o necelé tri mesiace skôr. Po roku aj pol definitívne potvrdili diagnózu DMO. Do aktívneho boja s jej chorobou sa však pustila už oveľa skôr.

„Od štyroch mesiacov sme cvičili Vojtovu metódu v Martine, napriek tomu sa po roku života dokázala otočiť len z chrbta na bruško a späť. Nerozprávala,“ vracia sa Ľubica Kuttnerová na začiatok dlhej cesty. Na zlepšenie Berenikinej pohyblivosti vyskúšala doslova všetko, čo sa dalo. Čerstvo lisované šťavy, orechové mlieka, kúpele v rôznych bylinách, špeciálne doplnky výživy až po plávanie a pobyty v Egypte. Vďaka tomu dobieha ôsmačka základnej školy svojich rovesníkov míľovými krokmi a v mnohom ich už dokonca aj prevýši.

Diplomatka v Sofii?

Jazykovou znalosťou v pozoruhodnej kombinácii bulharčina – čínština sa môže popýšiť len máloktorý Slovák, nieto ešte v Berenikinom veku. Ako sa k nej dopracovala? „Aby bolo viac peňazí na moju liečbu, prijal ocino ponuku zamestnávateľa viesť pobočku firmy v Sofii. Spočiatku sme si mysleli, že to bude iba na krátky čas, ale už tam pracuje päť rokov. Chodili sme do Bulharska za ním, on mi zasa vozil časopis Bravo, z ktorého sme si spolu čítali. Zoznámila som sa aj s tamojšou mladou tlmočníčkou, vďaka ktorej som tiež urobila veľké pokroky,“ vysvetľuje Berenika.

Čínštinu sa učí už od desiatich rokov, väčšinou úplne sama len pomocou učebnice a internetu. „Keď som bola menšia, mala som menšie oči. Decká sa mi smiali – aha, Aziatka! Povedala som si - však počkajte, budete ju mať. Čínu som vždy veľmi obdivovala, a tak som sa pustila aj do jazyka. Keď stretnem nejakých turistov odtiaľ, hneď sa k nim rozbehnem a snažím sa konverzovať. Mám ešte na čom pracovať, ale postupne sa zlepšujem,“ teší sa mladá Zvolenčanka s výbornou pamäťou.

S tenisovou loptičkou cvičí Berenika zlepšenie zraku a motoriky. Dnes už nepotrebuje okuliare.

Keď skončí strednú školu, rada by študovala čínštinu na sofijskej univerzite. „Potom budem tlmočiť, prekladať knihy alebo pracovať v diplomacii,“ má už v štrnástich rokoch jasno o svojej budúcnosti.

Ubráni sa

V dôsledku choroby má Berenika našťastie iba pohybové obmedzenia. Neistú chôdzu počas vystúpenia na konferencii jej mama s úsmevom vysvetľovala tým, že si zvyká na nové lodičky s opätkom. „Keď si dávam pozor, dokážem tento hendikep zakryť,“ vysvetľuje húževnatá dievčina.

V škole sa dala zapísať na telesnú, už tam však nechodí. „Takmer nikto to nebral vážne, a tak sme sa s mamou dohodli, že radšej budeme robiť vlastné cviky doma. Pred troma rokmi som sa navyše prihlásila na karate, kde sa venujem cvičeniu kata. Fascinovali ma filmy, kde sa ženy dokázali ubrániť v rizikových situáciách,“ vysvetľuje svoj zámer.

Žiadne úľavy! Pri tvrdom tréningu sa síce zapotí, ale zvláda ho s úsmevom.

Vlani skončila tretia na jednej z regionálnych súťaží, v klube ju prijali s pochopením a pomohli v prvých krokoch. „Majú tam také tvrdé tréningy, že to, čo dokáže odcvičiť, by doma určite nebola ochotná robiť. Aj v tomto urobila veľký pokrok, veď v šiestich rokoch ani nevedela zoskočiť zo schodu,“ porovnáva mama. Na jednom z tréningov sme sa mohli sami presvedčiť o tom, že Berenika v ničom nezaostáva za ostatnými mladými karatistami. Ťažké cviky zvládala s úsmevom a bolo vidno, ako ju tento šport baví.

Hoci si už u svojej dcéry zvykla na všeličo, priznáva, že je z nej niekedy v pozitívnom šoku. „Jasné, že sme na ňu celá rodina hrdá. Je to náš anjelik, ktorý mi dáva zmysel života. Mojím cieľom je dosiahnuť, aby bola Berenika úplne samostatná a viedla plnohodnotný život,“ hovorí jej matka. Tá sa dokonca nevzdala nádeje, že časom by sa mohli príznaky dcérinej choroby celkom stratiť.

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×