Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Súdny lekár nejde do pitevne preto, aby odpadol zo zápachu

29.10.2012 (44/2012) „Musím si veľmi dobre predstaviť situáciu, ktorú mi ten mŕtvy človek chce ukázať zo svojho života,“ tvrdí súdny lekár MUDr. Norbert Moravanský, PhD. (39).
Súdny lekár nejde do pitevne preto, aby odpadol zo zápachu
4 fotografie v galérii
Medzi nezabudnuteľné patrí aj prípad mumifikovaného chlapca zo Šutoviec. Dodnes sa...
Autor fotografie: Jozef Baran

Stihli sme sa s ním stretnúť pár dní pred jeho odchodom do západnej Afriky, kam sa chystal s česko-slovenskou rádioamatérskou expedíciou obhájiť dvojnásobný titul z celosvetových pretekov. Na pobreží delty rieky Gambia sa chystali vybudovať rádioamatérsku stanicu, z ktorej budú vysielať na krátkych vlnách. Za štyridsaťosem hodín musia urobiť čo najviac rádiových spojení.

Pojem súdne lekárstvo berie široká verejnosť často morbídne. Stretávate sa s podobnými reakciami?

Často. Naše povolanie je ešte stále pomerne tabuizované, pretože málokto z bežných ľudí vie, čo to v hlbokej podstate znamená. Nie je to iba profesia lekára, ale aj veľká oblasť toxikológie či rôzne pomocné laboratórne práce. Často si všímame aj veci, ktoré nesúvisia s medicínou, kedy nejakú obálku pošlú z pošty, kedy bol ten človek naposledy nakupovať, aký dátum má účtenka... Pracujeme aj s týmito informáciami, ktoré máme od polície, a tie sa stávajú súčasťou vyšetrovacieho spisu. Sú prípady, keď aj my môžeme komunikovať s príbuznými obete, napríklad o jej zdravotnom stave.

Aj tak si mnohí myslia, že stojíte vo dne v noci v pitevni, a zamieňajú si vás s patológmi...

Presne tak. Keď to mám povedať technokraticky, máme podobné výrobné prostriedky ako patológovia. Spoločným záujmom je, samozrejme, ľudské telo, ale my ako súdni lekári k nemu pristupujeme z iného uhla pohľadu, odpovedáme na otázky, ktoré sa týkajú medicíny, zdravotníctva a konca života ľudí – smrti. Patológia jednoznačne smeruje k liečbe ochorení, to znamená, že bez nej nemôže byť stanovená presná diagnóza. Súdne lekárstvo je oproti tomu jediná disciplína z medicíny, ktorá tu nie je na to, aby sme pacientov liečili, ale je tu z pohľadu práva. Našou úlohou je prerozprávať ľudský príbeh, neraz od úplného začiatku až po samotný koniec, aby sme vedeli, čo sa v organizme udialo a ako ten človek zomrel. Preto sa s nami spája aj pojem forenzná – dôkazová – medicína.

Málokto však vie, že súdny lekár sa stretáva aj so živými pacientmi...

Ako súdni znalci vyšetrujeme aj obete násilia, strelné, bodné poranenia... Sme súčasťou znaleckých tímov, pretože máme trochu iný pohľad na mechanizmus vzniku úrazu alebo nejakého iného poškodenia zdravia, a klinický súdny znalec z odborov, ako sú chirurgia, traumatológia, interná medicína, má svoj pohľad. Ja napríklad konkrétne šéfujem medziodborovému tímu súdnych znalcov, kde takéto prípady riešime dennodenne. Forenzná medicína je aj o schopnosti verejne obhájiť závery, ku ktorým dospejeme.

To znamená, že ak niekoho postrelia, prídete za ním do nemocnice a budete skúmať, či je to priestrel, alebo zástrel?

Áno, presne tak.

A nepotkýnate sa navzájom o seba s ďalšími lekármi, ktorí pacienta hneď ošetria a pozašívajú, kým vy by ste zrejme chceli vidieť čerstvú ranu...

Máte pravdu, sú prípady, keď nás volajú okamžite, napríklad k týraným deťom – máme veľmi dobré vzťahy s detskou fakultnou nemocnicou. Je však samozrejmé, že základnou otázkou je záchrana života a zdravia človeka, preto všetko to, čo nazývame súdnym lekárstvom, prichádza až v druhom kole. Napriek tomu existuje veľa morfologických zmien, ktoré vieme preukázať, aj keď je už rana ošetrená, existujú röntgeny, CT nálezy a z týchto vyšetrení to vieme zistiť.

Práve táto prístrojová zobrazovacia technika je dnes už na oveľa lepšej úrovni ako ľudské oko, nepremýšľali ste niekedy nad tým, že by mohla nahradiť tradičnú pitvu?

Neraz, pretože ma zaujíma, čo bude na konci mojej kariéry, no zatiaľ to nevyzerá, že by sa tak malo stať v najbližšom čase. Môže nás to však stretnúť, keď moja generácia súdnych lekárov bude končiť. Boli by sme veľmi naivní, keby sme túto metodiku odmietali, pretože tzv. virtopsia – teda použitie zobrazovacieho prístroja na vizualizáciu toho, čo v tele naozaj je – je nevyhnutný vývoj, ktorý v súdnom lekárstve musí nastať. Pitva však stále zostane pitvou, lebo budeme musieť dokázať, či sa to CT nemýli.

Neprekáža vám pri pitve povestný zápach?

Nemôžem povedať, že nie, ale treba si uvedomiť, že prichádzame do pitevného traktu riešiť konkrétny problém. Kým súdny lekár nie je absolútne oprostený od všetkých emócií, tak prichádza s intelektuálnou výzvou, je to totiž rébus, ktorý musí vyriešiť. Nejde tam preto, aby odpadol zo zápachu. Možno sa musí ísť poprechádzať a predýchať to, prehodiť pár slov s kolegom o niečom úplne inom. Ale v konečnom dôsledku tam ako súdny lekár rieši problém, ktorý je medzi ním a tým mŕtvym telom. Medzi tými dvomi entitami sa odohráva neviditeľný proces hľadania pravdy. A aj zápach, aj to, že od niečoho musím odvrátiť zrak, je súčasťou diagnostiky.

Kedysi ste sa v médiách vyjadrili, že vám viac prekáža pohľad na mŕtve telo na pohrebe ako na to isté na pitevnom stole. Stále si to myslíte?

Za tým si stojím. Súdne lekárstvo vie byť niekedy veľmi reálne, ale tá realita vás stretne najmä vtedy, ak vám telo dovezú presne tak, ako ho zobrala pohrebná služba z miesta, kde sa našlo. Vtedy si sám pre seba hovorím, že práve v takých chvíľach je to veľmi reálne, lebo nás delí faktor času od momentu, keď ten človek žil svoj život, bol v aute, v kancelárii alebo kráčal po ulici, a nejakým mávnutím pomyselného prútika je zrazu v pitevni. To je hrozné. Je to psychologická situácia, ktorá je veľmi povšimnutiahodná, a my by sme boli na tom veľmi zle, keby sme si to neuvedomili. Je to niečo, čo si vieme predstaviť, že by sa mohlo stať aj nám alebo našim blízkym. Naproti tomu, nahé telo na pitevnom stole je súčasťou prostredia, v ktorom sa pohybujeme.

Oba prípady sú hrozné.

Ale pre mňa ako súdneho lekára je to psychologicky omnoho jednoduchšia situácia, ako keď je telo oblečené alebo keby som mal pracovať s takým, ktoré je pripravené na zarakvenie, pretože sa vyskytujú aj takéto situácie. Je logické, že ak máme k dispozícii telo s ošatením a osobnými vecami, pokiaľ nám to profesia dovoľuje, skúmame aj tie.

1439794:gallery:true:true:true

 Je zanietený rádioamatér, fascinuje ho, keď sa spojí s niekým z druhého konca zemegule.

Zažitou predstavou je, že takéto stresové situácie riešia súdni lekári alkoholom.

Keby mali filmári natočiť scénu, ako súdny lekár príde domov, tak natočia, že si naleje whisky. Tak sa to ponúka, pretože je to najjednoduchšie. Súdne lekárstvo je profesia, ktorá sa neubráni akýmkoľvek závislostiam. Ak by ste si zobrali štatistiku, boli by sme na tom rovnako ako naši kolegovia z ostatných lekárskych odborov. Sú aj takí, ktorí nepijú vôbec. Súdny lekár však potrebuje nejaký účinný relax, pretože oproti iným lekárskym profesiám si každý jeden prípad navždy nesieme uložený na svojom harddisku v hlave.

Je to tým, že si ho vlastne prežijete...

Prežijeme a hlavne ho nevieme deletovať. Ani sa to nedá, pretože klinický lekár rieši svojho pacienta do momentu, keď dospeje do nejakej situácie; pomôže mu alebo pacient odíde k inému špecialistovi. Je to dynamický proces, keď sa ich vzťah vyvíja v čase paralelne so životom oboch. Súdny lekár zachytí moment, keď človek zomiera, a pokiaľ prípad úmrtia nie je pre nás jasný alebo poznáme iba drobné detaily, počas svojho ďalšieho profesionálneho života hľadáme podobné prípady. Naša veľmi častá veta je: Aha, taký prípad som už mal. Idem do archívu a zrazu sa mi znovu vynoria súvislosti. To urobí aj klinický lekár, ale s tým rozdielom, že môže so svojím pacientom priamo komunikovať. Ja môžem komunikovať a hrať pingpong so stenou, ktorá mi vráti loptičku tak, ako ju dostala. Otázniky si v sebe navždy nosím ako prívesky na kľúčoch.

Takže čomu holdujú súdni lekári?

Byť alkoholikom by bolo príliš jednoduché. Robili by ste osem a pol hodiny akési C. S. I. Bratislava, potom padne pol štvrtej a vy budete hľadať prvého človeka, s ktorým sa napijete, až kým nebudete mať dve promile. To však nefunguje. Relax súdnych lekárov alebo aj patológov je pomerne sofistikovaný. Mnohí kolegovia sa potápajú, športujú, jazdia do práce na bicykli, robia špičkové modelárstvo, turistiku. Ja som napríklad rádioamatér. Je to niečo tak uletene technické, archaické, reálne, a pritom moderné, pretože používame zložité prístroje, je to skrátka niečo romantické a filozofické, keď sa spojím s niekým na druhej strane zemegule. A v čase internetu je to hotové bláznovstvo, ale my máme na tom práve tú nedokonalosť a zašumenie radi.

Rátate pitvy?

Teraz už nie, ale dá sa to spočítať. Keď som začínal, ročne som vykonal okolo osemdesiat až sto, a keďže teraz mám za sebou trinásty funkčný rok, môže ich byť dohromady asi tisíc.

S akou presnosťou sa dá určiť čas smrti?

Je to okolnosť, ktorá je veľmi dôležitá, a je to jedno z tabu, pretože verejnosť si často myslí, že sa to dá určiť presne na minúty. Dá sa to, ak existuje krátky časový interval medzi samotnou smrťou a tým, kedy sa telo dostane do rúk vyšetrovateľovi a súdnemu lekárovi. V momente, ako sa začína hnilobný rozklad, strácame pod nohami pevnú pôdu a sme nepresnejší. Schválne hovoríme o dobe, nie o čase, pretože ide o interval od – do.

Mali ste už prípad, keď vám úplná maličkosť zmenila všetko, čo ste zistili?

Áno. Napríklad príbuzní uvádzali, kde sa dotyčný krátko pred smrťou zdržiaval, a pri rozbore obsahu žalúdka mŕtveho sme zistili, že bol úplne na inom mieste. Našli sme tam totiž typ jedla, ktorý sa na uvedenom mieste vôbec nenachádzal, a to boli závažné informácie, ktoré zmenili celý vývoj prípadu. Inokedy sme našli výlomok kosti poškodený projektilom. Sú to také šťastné náhody, pretože máte na pitevnom stole tisícky úlomkov a vy zrazu nájdete ten správny a prídete na to, že by mohol byť niečím významný. Sú aj prípady dopravných nehôd alebo ublížení na zdraví, keď z tela presne nevyplýva, ako k tomu úrazu došlo. Urobíme rez v oblasti dolných končatín alebo niekde na chrbte a vidíme, že tupé násilie síce nezanechalo stopy na koži, ale spôsobilo zmeny v podkoží. Nájdeme tam krvnú kapsu, veľké ložisko krvácania, a zrazu vieme, kam smeroval úder, či sa obeť bránila a pod.

Prečo ste si vybrali práve súdne lekárstvo, a nie napríklad chirurgiu?

Medicína je celá divná v tom, lebo sa nedá celkom povedať, že je to exaktná veda, lebo sa nemôžete spoľahnúť na to, či budete mať dva rovnaké prípady. Súdne lekárstvo je pre mňa výzvou a má niečo spoločné s umením, pretože musím dokázať niektoré veci postrehnúť a vedieť, kde hľadať odpovede na špecifické otázky života. Hovorí sa, že právnici nepoložia otázku, na ktorú by dopredu nevedeli odpoveď, a táto veta oslavuje intelektuálnu výzvu. Najskôr sa musím vedieť dobre opýtať, aby som dostal dobrú odpoveď. Musím si dokázať predstaviť situáciu, ktorú mi ten mŕtvy človek chce ukázať zo svojho života. Čo sa asi mohlo konkrétne jemu stať a snažiť sa predstaviť si, v akých situáciách sa mohol ocitnúť, skôr než zomrel. To potom dokazujem alebo vylúčim. Súdne lekárstvo som si vybral preto, lebo je o týchto výzvach, je iné a musím vedieť zasiahnuť minimálne anatomicky do každej časti medicíny. Ale ako dieťa som nič nepitval (smiech).

1439793:fullwidth:true:true:true

„Nahé telo na pitevnom stole je súčasťou prostredia, v ktorom sa pohybujeme.“

Často sa stretávate s obeťami vrážd. Aká je typická vražda na slovenský spôsob?

Vraždy spôsobené bodným poranením, tých je najviac. Stretávame sa aj s mnohopočetnými bodnými ranami, ktoré poukazujú na nejaké vystupňované konanie. Potom sú ubitia tupým predmetom a strelné poranenia.

Čo sa týka bodných rán, je to zrejme aj tým, že najnebezpečnejšou miestnosťou je kuchyňa, kde sa nachádza množstvo možných vražedných nástrojov...

Presne. Na Slovensku sa takmer všetko odohráva v kuchyni. Kuchyne si pamätajú maturity, prijímačky na vysokú školu, rozvody, zhody, nezhody. Je bežné, že ľudia majú zavreté celé poschodie, nekúria tam a všetci sú v kuchyni.

Stretli sme sa pred šiestimi rokmi kvôli prípadu múmie malého Gustíka zo Šutoviec, ktorého našli na povale. Nedávno verejnosť šokoval nález mŕtvej Lucky v byte v bratislavskom Ružinove. Vyskytli sa podobné prípady, keď si ľudia nechali doma mŕtvolu?

Sú to smutné prípady. Na prípade malého Augustína sme pracovali s kolegami, keď som pôsobil ešte v Martine, a nejakým riadením osudu ma postretol aj ten druhý, ktorý riešim s doktorom Kurucom. Sú to ťažké prípady, pretože narábame s ľudskými pozostatkami, ktoré nie vždy dokážu vydať také svedectvo, aké by verejnosť očakávala. Posmrtné zmeny sú už tak veľmi rozvinuté, že nedokážeme odpovedať na všetky otázky. Obe kauzy sú úplne odlišné, nemožno ich zovšeobecňovať a spájať. O tej druhej v súčasnosti nemôžem hovoriť. Prípadov, ako je mumifikované ľudské telo nájdené v domácom prostredí za okolností, že iné osoby o tom vedia, je veľmi málo. Tento sporadický jav, ktorý sa úplne vymyká normálnemu uvažovaniu, sa môže vyskytnúť v každej spoločnosti. Ak sa človek z istých pohnútok rozhodne nepochovať mŕtve telo, je to extrém. Môže to byť konanie páchateľa, ale sú aj prípady, keď je motívom, že sa človek nedokáže s mŕtvym rozlúčiť, ako to bolo s Augustínom. Stretol som sa s prípadom muža, ktorý nemal peniaze na pohreb manželky. Nechal ju v spálni, napísal polícii list a odsťahoval sa.

Robili ste poradcu pre Mesto tieňov. Sledujete zahraničné kriminálne seriály?

Detektívne seriály nemám príliš rád, pretože nikdy nevidím všetky diely. Mám rád epizódy, ale často prepínam, pretože každá jedna scéna je skratka, je to zhutnené a to ma znervózňuje. Na druhej strane je luxusné sa domnievať, že súdny lekár rieši iba jeden prípad za mesiac. Neraz mám aj dvadsať naraz. Pred týmto rozhovorom som išiel na okresný súd zaniesť spis so znaleckým posudkom. Keď sa dorozprávame, bežím k Dvom levom na krajské policajné riaditeľstvo riešiť iný prípad priamo s vyšetrovateľom. Som však zrejme jediný súdny lekár na Slovensku, ktorý si myslí, že takéto seriály sú prospešné, pretože laici si aspoň sčasti dokážu predstaviť našu prácu a čo sa nás majú pýtať. Potom mi zazvoní telefón: Nedokázali by ste zistiť z krvi, či pred týždňom nejedla obeť ustrice? Poviem, že nie, a dotyčný na to, že to bolo v televízii. Aj také otázky sú motivujúce.

A klasické detektívky?

Tie milujem, mám rád Colomba. Prím však u mňa hrá film Sedem, ktorý by mal byť zaradený medzi prevratné z detektívneho žánru, pretože páchateľ tých strašných skutkov mal obrovskú prevahu nad vyšetrovateľmi, a mrazivé na tom bolo, že sa sám musel ísť priznať, pretože tento akt bol súčasťou jeho hry s políciou. Keď som bol na tom v kine, prial som si, aby film na chvíľu zastavili, nech môžem sám prísť na celý fígeľ príbehu. Bol som blízko, ale nestihol som to.

Máte prípad, na ktorý nikdy nezabudnete?

Hovorili ste o Šutovciach, to je prípad, na ktorý budem spomínať, pretože napriek maximálnej snahe dodnes presne nevieme, ako ten chlapec zomrel.

Okrem forenzných vecí a dopravných nehôd sa venujete aj vyšetrovaniu chýb lekárov.

Pracujem ako vedúci znalec tímu klinických a morfologických znalcov. Sú to ťažké prípady, pretože môžeme narábať jedine so zdravotnou dokumentáciou a rekonštruovať isté udalosti len podľa zápisov lekárov a sestier. Týchto prípadov je veľmi veľa, ľudia sú nespokojní, viac poznajú svoje práva. Sú to spory, ktoré trvajú veľmi dlho.

Prečo lekári robia chyby, je to nedôslednosť?

Nemyslím si, že ich robia viac ako kedysi, len je to možno v tom, že veľa prípadov súvisí s komunikáciou. V dnešnej modernej dobe nie je možné, aby lekár naordinoval pacientovi liečbu bez toho, aby mu pacient rozumel. Lekári sú zvyknutí veľmi málo komunikovať s pacientom. Dá sa to vysvetliť príkladom z autoservisu: Prijímací technik vaše auto prevezme, akoby to bol najväčší poklad, a vrátia vám ho umyté a navoňané. Je to presne tá ilúzia, ktorú musí zdravotníctvo robiť s pacientmi. Človek nemusí v nemocnici dostať úplné vyliečenie, pretože sú ochorenia, ktoré sa nedajú vyliečiť, ale musí mať pocit dôvery. Za hoci aj päť minút musí vedieť, že aj keď sa rozpráva s najväčším machrom chirurgom sveta, je to jeho päť minút. Nesmie cítiť, že je pre lekára nikto. Lekár a celý personál musí hrať toto divadlo profesionálne, pretože ak to dokážu v autoservise, tak ho musí zvládnuť aj medicína. Ak totiž pacient prestane lekárovi dôverovať, stačí krôčik, aby po príchode domov napísal sťažnosť na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou alebo podal trestné oznámenie.

Lekári to často ospravedlňujú nedostatkom času, únavou...

Všetci si želáme, že ak nám niečo bude, aby sme stretli doktora Housa, ale aby sme s ním neprišli do kontaktu. Ľudia sú schopní tolerovať nadutosť, aroganciu, slabosť lekára, pretože stále to berú tak, že jeho ruku potrebujú mať v bruchu, aby ich vyliečil. Že je psychopat, že je arogantný, prijímame ako niečo, čo s tým súvisí, hoci by to takto vôbec nemalo byť. Princíp je narušený vtedy, ak liečba zlyhá. Poslanie medicíny je jedna vec, lenže lekár je zaradený v normálnych sociálnych vzťahoch. Na to, aby dokázal dvanásť hodín držať jednu cievu v bruchu, ktorú keď pustí, tak mu človek na stole vykrváca a umrie, musí byť najedený a vyspatý. Netreba lekárov glorifikovať, no je nutné, aby mali vytvorené podmienky.

Menili by ste?

Sú situácie, keď si poviem, že by som možno medicínu nešiel študovať a zvolil by som si právnický smer. Ale je to možno iba taká moja chiméra.

Je zanietený rádioamatér, fascinuje ho, keď sa spojí s niekým z druhého konca zemegule.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×