Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Bratia Hladkí z Gladiatora: Mamu do muziky neťaháme

22.10.2012 (43/2012) Ešte som nebola v Alekšinciach ani dvadsať minút a Pavlína Hladká(73), mama trojice bratov zo skupiny Gladiator, ma nechtiac vyviedla z miery.
Bratia Hladkí z Gladiatora: Mamu do muziky neťaháme
7 fotografií v galérii
U Mika v záhrade: V prvej formácii skupiny hral aj Dušan, dnes ju manažuje.
Autor fotografie: Ivan Pastor

Stále spomínala nejakého Miloška a ja som za toho svätého nevedela, o kom je reč. Zvyšok sveta, hádam len s výnimkou úradov, ho totiž pozná pod skratkou Miko. Práve uňho sme mali hlavný stan, odkiaľ je len pár krokov k rodnému domu známych muzikantov. Mama a syn si tu žijú nie síce pod jednou strechou, ale na jednom pozemku. Najstarší Maroš (48) s rodinou býva v Nitre a stredný Dušan (44) s rodinou zatiaľ v Bratislave, ale už stavia dom na vidieku. Len najmladší a stále slobodný Miko (40) zostal pri mame.

„Ja som začal z bratov stavať prvý. Mamina bola sama, nechceli sme ju tu nechať, tak som svoj dom postavil vedľa rodného, usadil sa tu a veľmi mi to vyhovuje,“ vysvetlí líder skupiny. Pani Pavlína dodá: „Aj pre mňa je to dobre, nie som tu sama. Viem, že je stále niekto blízko mňa.“ Pani Hladká je už tridsaťjeden rokov vdova, druhý raz sa nevydala: „Ja som mala synov svojich, mala som sa o koho starať,“ vysvetlí.

Súdržní

Pani Pavlína pochádza z Oravy, do Nitry prišla ako pätnásťročná za prácou. Keď sa zoznámila s manželom Štefanom, železničiarom, mala šestnásť a v dvadsiatich sa vydávala. Kým žil, pracovala v kuchyni na štátnom majetku, neskôr prešla do ACZ Nitra ako robotníčka.

„Brali sme sa v päťdesiatom deviatom a spolu sme boli dvadsaťdva rokov,“ zaspomína so slzami v očiach inak veselá pani. Po prvej dcére, ktorá zomrela ako štrnásťmesačná, prišli na svet postupne traja synovia: Maroš mal 17, keď otec zomrel, Dušan necelých 14 a Miko 9. Odvtedy boli odkázaní sami na seba, čím sa v rodine vyvinula priam ukážková súdržnosť.

„Mala som sa čo obracať. Oni boli malí, musela som sa o nich starať, často som ani nemala čas rozmýšľať nad tým, že som sama,“ hovorí. „Suseda mi občas povedala, čo doma robili, a ja, že veď boli sami doma, museli niečo robiť.“ Maroš a Dušan bývali v jednej z troch izieb rodného domčeka, malý Miko v spálni.

„Maroško bol taký živší v puberte, a keď urobil niečo zle, my s Dušankom sme sa starali, aby bolo dobre,“ pustí sa mama do porovnávania potomkov. „Dušan bol iná povaha, dobre sa učil, spravil si aj vysokú; Maroš má strojnícku priemyslovku. Miloško, ten bol dobrý, v škole sa neučil, ale až po deviatu triedu mal samé jednotky. Z gymnázia ho chceli vziať na vysokú, ale dal prednosť hudbe.“

S tou začal v rodine najstarší Maroš. Dovtedy žili ako ich rovesníci z rodnej obce – hrali futbal, strúhali pištole z dreva, hrali sa s pásovým traktorom a behali s kamarátmi.

„Tých hračiek vtedy veľa nebolo, ale nenudili sa nikdy, veď do školy museli chodiť,“ poznamená mama Hladká a pridá krátku historku: „Jeden známy mi hovoril, aký bol Dušan brankár. Vždy, keď niekto kopol na bránu, uhol sa.“ Maroš miloval mamine mäsité jedlá, Miko mal najradšej sviečkovú a Dušan koláče. Preto mali dosť sily, aby pomohli ponosiť uhlie, narúbať drevo či okopať záhradu. Nedalo sa nič robiť, museli pomáhať. „Všelijako bolo aj s fi nanciami, ale poradila som si. Maroško mi dával peniažky, lebo keď som odchádzala do dôchodku, Dušan končil vysokú a Miloš gympel.“ Chlapci pomáhali mame, pomáhali jeden druhému a takto im to vydržalo dodnes. Bez ohľadu na to, že sa Gladiator ocitol nie vždy v príjemnom kolotoči šoubiznisu.

Samý plagát, samá hudba

Od Mika prejdeme k rodnému domčeku a ja očami hľadám letnú kuchynku, kde sa to všetko začalo. Žiaľ, už nestojí. „Maroško s tým hraním začal, ten inšie nerobil, len platne zháňal, Kiss a heavy metal,“ spomína pani Pavlína a dokresľuje situáciu: „V detskej izbe sme mali plno plagátov; samý plagát, samá hudba. Skákal v nej, hral na gitare a ja som ho nechala. Veď musel niečo robiť.“ K Marošovi sa pridal Dušan, ktorý hral na basgitare, a neskôr Miko. Nástroje si kúpili v Nemecku, a s bubeníkom Jurom Babulicom sa nasťahovali do letnej kuchynky Hladkých. „Trieskali, búchali, susedom sa to veľmi nepáčilo, nuž som to chlapcom povedala a vybavili si skúšobňu v kultúrnom dome. A tak sa stvorila hudba zvaná Gladiator,“ ukončí príbeh vzniku slovenskej legendy pani Hladká.

Zo synov ju vraj v puberte najviac potrápil Maroš; to si však myslí on, mama ho zastáva. Utiekol do Košíc za frajerkou; bez toho, aby mal vodičský preukaz, si s kamarátom kúpili trojfarebnú embéčku stovku. Mama mu nedovolila nechať ju doma, vraj ju rozbije sekerou, a kamarátovi rodičia boli tiež proti. Za všetky drobné stojí historka o Marošovom omyle z lásky.

„Vybral sa autom do Prievidze a zbalil voľajakú v bielom plášti. Tvrdila, že je doktorka...“ načne pani Pavlína veselú príhodu, Maroš jej však so smiechom skočí do reči: „... zase nemusíš podrobnosti...“ ona však pokračuje: „Ráno, robili sme v jednom podniku, Maroško na vysokozdvižnom vozíku, neprišiel do práce. Neskôr vysvitlo, že bol u nej a kým išla ráno niečo nakúpiť, našiel v zásuvke cenník zmrzliny. Taká to bola doktorka,“ mama sa schuti zasmeje. Dnes už môže, takmer všetci bratia sú, ako sa hovorí, na poriadku.

Aká Katka, taký Mikov Mamine, samozrejme, svoje nastávajúce predstavili, ale s kým budú žiť, bolo na nich. Do toho im nevyprávala. Prvý sa v tridsiatke oženil Maroš. Vzal si Katku, teda sestru manželky svojho najlepšieho kamaráta. Majú dve dcéry Katku (16) a Zuzku (6). Dušan má za manželku tiež Katku, ale z Hlohovca. Zoznámili sa na spoločenskej akcii, majú šesťročnú Vanesku a čakajú ďalšie dieťa. No a na záver Miko, stokrát prevetraný médiami a stále slobodný. Keď príde na rad, zvyšní bratia sa so smiechom zdvihnú. Vraj idem si zapáliť! Aj ja! A zmiznú. Miko zvyknutý pokojne odpovedá: „Ešte som sa neoženil, nechystám sa, ja sa takto cítim celkom pohodlne, mne to takto vyhovuje,“ vymenúva svoje pocity. „Uvidím, možno šťastie ku mne ešte len príde. Som slobodný, mám sedemročnú dcéru Ninku, práve začala chodiť do školy, máme výborný vzťah. Jediný rozdiel je len v tom, že nežijeme spolu.“

Synovia majú svoje rodiny a pani Pavlína je nadmieru spokojná. Keď bola na troch chlapcov sama, nevedela, kam skôr skočiť. Teraz jej to s láskou vracajú. „Všetko mi dajú, starajú sa, sú to veľmi dobrí chlapci. Veľa toho nepotrebujem, a keby som aj, ani sa nepýtajú, zabezpečia.“ Samozrejme, občas príde i v takmer rodinnej fi rme k nedorozumeniam, najmä čo sa týka vedenia kapely. Nakoniec sa, ako hovoria, aj tak dohodnú, pretože cieľ majú ten istý. Nech by sa však dialo čokoľvek, mamu do toho neťahajú.

„Vždy je to len pracovný spor a v nedeľu pri obede sme za jedným stolom u mamy len bratia, nie kolegovia. Mamina to jednotí,“ hovorí Miko a ostatní prikyvujú. Keďže nemajú vo zvyku prespávať v hoteloch a najradšej sa, dokonca i z Košíc, vracajú na noc domov, má ich pokope takmer denne. Miko je doma hneď, Maroš sa taxíkom odvezie do Nitry a Dušan, ktorý to má najďalej, väčšinou u mamy v domčeku prespí. Pani Pavlína slávu synov nerieši, je to ich práca a hotovo. Z tvorby Gladiatoru sa jej najviac páčia rýchle rytmické veci.

„Pyšná som na všetkých, aj keby nerobili muziku. Čo si hovorím, keď začujem ich pesničku v rádiu? Mika hrajú,“ usmeje sa a pokračuje: „Občas odo mňa ľudia pýtajú podpiskarty, cédečká, tak si napíšem zoznam, chlapci to vybavia a ja to odovzdám.“

Keď sa skupina vyberie na vystúpenie, mamu zaujímajú len dve veci – kedy prídu a čo má navariť. „Volám im, kde sú, čo sú, bojím sa, aby sa im na ceste niečo nestalo. Keď sa im neviem dovolať, volám manželkám, tie vedia vždy viac,“ hovorí mama a Maroš dodá, že po príchode ich čaká niekoľkochodová hostina: „A takto potom vyzeráme,“ ukáže na seba so smiechom.

Vždy sa zavďačí

Pani Pavlína je dvadsať rokov na dôchodku, ale nudu nepozná. Pre chlapcov, podľa ich slov, navarí ako pre armádu, podľa nej, „vždy sa všetko minie a ja som šťastná. A keď čosi ostane, nabalím im domov“, hodí rukou. „Veľkú záhradu som už zrušila, malá ostala, v nej sa motám, upratujem okolo oboch domov, ľúbim poriadok,“ vymenúva. „Nikdy nesedím, neležím len tak, stále musím niečo robiť. Vyšívam, háčkujem, pletiem. Nebehám, že by som chodievala po susedoch, jednu kamarátku mám, s ňú sa tak povyprávam,“ skĺzne do „nitrančiny“, „susedy, vždy niekto príde, niečo donesie, my sa tu dobre znášame,“ ukáže na ulicu, kde skupina Gladiator vyrástla. So susedmi aj synmi si nažívajú v zhode, až na občasné letné večierky u Mika. „S tým trochu zápasí,“ prehodí syn.

„To býva cez víkendy. Príde návšteva, grilujú si, skáču do bazéna. Vtedy si posťahujem žalúzie a mám pokoj,“ usmieva sa spokojná mama Hladká.

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×