Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Športové úrazy: Dokázať si, že „to zvládnem“, nie je rozumné

16.09.2012 (33/2012) Niečo za niečo. Princíp, ktorý sprevádza ľudstvo odnepamäti, platí aj o organizme. Ak vy žiadate od svalov väčší výkon, tie zasa požadujú viac živín.
Športové úrazy: Dokázať si, že „to zvládnem“, nie je rozumné
3 fotografie v galérii
Celý rok nič a zrazu výkon na tristo percent?
Autor fotografie: Profimedia.sk

Živiny im prináša krv, keď sú však svaly napäté, dostane sa k nim ťažšie. Čím viac napätia, tým menej krvi, tým menej živín a nakoniec aj kyslíka. Práve sme sa vybrali na vysokohorskú túru a chceme si dokázať, že my to zvládneme! Nech to stojí, čo to stojí. Nuž a čo nás to môže stáť, o tom sme sa pozhovárali s MUDr. Ladislavom Veselým, PhD., zástupcom prednostu Kliniky úrazovej chirurgie Univerzitnej nemocnice v Bratislave.

Keď vystúpime na vytúžený kopec, zrejme nás neminie svalovica?!

Kým človek kráča, svaly sú v činnosti, dobre zahriate a vtedy človek bolesť necíti. Tá príde až potom, keď začnú svaly chladnúť, a môže pretrvávať aj tri dni. Problém je v tom, že námaha zmenila látkovú výmenu a vo svaloch sa nám vytvorila kyselina mliečna. Táto teória je stará, ale pravou príčinou svalovice sú drobné poranenia svalových mikrovláken, ktoré sa trhajú pri neprimeranej záťaži netrénovaných svalov. Vo svale sa vytvorí za deň až dva po neprimeranej záťaži aseptický zápal, drobné želatínové zrazeniny bielkovín, a my pociťujeme bolesť. Ak nechceme čakať, kým to prejde samo od seba, môžeme hojenie urýchliť masážou alebo kúpeľom vo vlažnej vode.

Väčšina ľudí sa celý rok hýbe málo, ale keď príde leto, stanovia si priam nereálne ciele. Ako sa na zvýšenú námahu pripraviť? Čo by sme mali urobiť napríklad pred výstupom na horské štíty? A čo po ňom?

Dobrým prirovnaním môže byť štart auta so studeným motorom. Až keď sa trocha zahreje, funguje ako hodinky. Platí to aj o svaloch, pred zvýšenou námahou ich treba prehriať, rozhýbať a trénovať. Dobre padne aj tepelná masáž. Svaly sa pripravia na záťaž, látky sa v nich tvoria rovnomernejšie. Platí to nielen o starších ľuďoch s unavenejším svalstvom, ale aj o tých, ktorí pravidelne trénujú. Človek by mal vedieť odhadnúť svoje sily, vybrať sa hneď na najvyšší končiar je nezmysel. Ak sa prinúti dôjsť do takéhoto cieľa, možno to zvládne, ale niekedy aj za cenu natrhnutých svalových brušiek a svalových úponov. Rovnako nie je rozumné povedať si po túre, že to rozchodím. Svaly síce začnú znova pracovať, ale tvorí sa v nich ešte viac metabolitov, ale aj drobných mikrotrhlín drobných svalových vláken, a trvá ešte dlhšie, kým sa dajú do poriadku. Samozrejme, netreba zostať nepohnute ležať, nehýbať sa, pomáhajú strečingové cvičenia i lieky ako aspirín či ibuprofen.

„Čosi mi v nohe puklo a už som sa nemohol ani pohnúť,“ veta, ktorú traumatológovia počujú často. Čo sa za ňou skrýva?

Zvyčajne natrhnutý či roztrhnutý sval alebo šľacha. Po tom „puknutí“ príde veľká bolesť a často býva obmedzená aj funkcia svalu. V takýchto prípadoch treba vždy vyhľadať lekársku pomoc, treba zistiť, čo sa vlastne stalo. Najčastejšie postačia masti a elastické obväzy, ale niekedy treba sval alebo šľachu zašívať. Prečo? Keď sa roztrhne šľacha, sval sa stiahne a čím dlhšie takto zostane, tým horšie. Postupne sa jeho funkcia obmedzuje, roztrhnutá šľacha sa skracuje a to, čo by sa hneď po úraze dalo vyriešiť jednoduchším zákrokom, si vyžiada operatívne riešenie plastikou poranenej šľachy s nie vždy žiaducimi výsledkami.

1393896:fullwidth:true:true:true

Ktoré šľachy sa zvyknú trhať najčastejšie?

Vedie achilovka, najmä u starších športovcov. Mladým ľuďom sa to stáva len zriedka. Ak je však táto šľacha roky zaťažovaná, mení sa aj jej vzhľad, namiesto bieloružovej farby býva biela, nedokrvená, stráca lesk. Súvisí to aj s tým, že v dolnej časti predkolenia je menej ciev, a teda aj svaly a šľachy sú horšie vyživované. Preto sa tiež poranená Achillova šľacha zrastá niekedy dlhšie než napríklad kosti, treba rátať so šiestimi až s ôsmimi týždňami. Športovcov sa najčastejšie týka aj odtrhnutie bicepsu na ramene, predovšetkým tých, ktorí sa venujú vzpieraniu a kulturistike. Pri zdvíhaní povedzme päťdesiatkilogramovej záťaže sa môže pretrhnúť niektorý z úponov tohto svalu, sval sa zrazí a prejavuje sa ako gundža na ramene, rukou sa nedá pohnúť. Nuž a do tretice je to roztrhnutie štvorhlavého stehnového svalu, ktorý sa upína na píšťalu. To sa zväčša stáva ľuďom po 45. až 50. roku života, keď už má tento sval čosi „odžité“. Vzniká pri prudkej kontrakcii štvorhlavého svalu, keď sa odtrhne od jabĺčka alebo priamo od jeho úponu na píšťale.

Športom k trvalej invalidite. Podľa toho, čo ste povedali dosiaľ, sa zdá, že táto myšlienka predsa len platí!

Nič netreba preháňať, ani telesnú záťaž. Pravidelná ťažká námaha zanecháva stopy, ak dakto hral roky futbal, ťažko sa môže čudovať, že napríklad jeho achilovka je zmenená. Neraz sa títo ľudia sťažujú – bežal som za loptou, premkla ma bolesť v nohe a padol som. Achilovka nevydržala. Zaujímavé je, že v takýchto prípadoch sa aj poisťovne zdráhajú plniť svoje záväzky, lebo to sotva môžeme pokladať za úraz. Ak jeden futbalista skočí poranenému na nohu a roztrhne mu šľachu, vtedy to je o inom, vtedy je to už úraz, a nie roztrhnutie zdegenerovanej šľachy. Nuž a ak dakto vôbec nemá rozum a chce prekonať sám seba, potom sa už vôbec nemôže čudovať. Mali sme na operačnom stole chlapa, ktorému sa pri kulturistike, pri vzpieraní činiek, odtrhol celý prsný sval...

Doteraz sme hovorili o svaloch a šľachách, čo však väzy? Podvrtol si väzy na členku a mal krvný výron – to počujeme často...

Krvný výron je pomenovanie, ktoré už dnes patrí do minulosti. Konštatovať, že kdesi je krvný výron, nestačí, to vidí aj laik, treba zistiť, čo sa za ním skrýva. Väzy, podobne ako šľachy a svaly, sa zvyknú roztrhnúť a tiež najmä pri športovaní. Odnesie si to zväčša členok, ktorý má z vonkajšej strany hneď tri väzy, tie ho spájajú s pätou. Ich úlohou je kĺb stabilizovať. Ak sa väz pretrhne, je po stabilite. Ľudovo povedané, ak mal dakto vykĺbený členok či rameno a neliečil sa, môže rátať s tým, že sa mu vykĺbi znova a znova. Pacienti sa obávajú, že ich budeme hneď rezať, ale opak je pravda, väčšinou postačí ortéza, obväz, niekedy masti. Najdôležitejšia je diagnostika poranenia. Strach býva v týchto prípadoch veľmi zlý radca. Aj väzy sa skracujú a potom sa to nezaobíde bez plastiky.

Plastiku šliach a väzov sme spomenuli už viackrát. Aké sú výsledky týchto operácií?

Ako som už spomínal, čím skôr pacient vyhľadá lekára, tým lepšie. Keď sú šľachy a väzy už poskracované a zdegenerované, pracuje sa s nimi oveľa ťažšie. Pri operácii musíme odobrať časť vlastného tkaniva a ňou nahradiť poškodené. Skúsme to vysvetliť na príklade: povedzme, že v hre je palec. Ak by pacient prišiel hneď po úraze, stačí veľmi malý rez, zošijeme, čo sa roztrhlo, rekonvalescencia je krátka a výsledky dobré. Po mesiaci však už potrebujeme oveľa väčší rez, hľadáme koniec šľachy, ktorá sa skrátila, a preto sa nedá jednoducho prišiť. Takémuto pacientovi musíme odobrať kus šľachy z iného miesta a transplantovať ho na roztrhnutú šľachu. V tomto prípade logicky hrozí väčšie riziko aj možný horší výsledok.

1393895:fullwidth:true:true:true

Kosti sú síce najtvrdšia súčasť nášho tela, ale tiež sa zvyknú lámať...

Najčastejšie sa lámu na dolnej končatine členky, kosti predkolenia a stehenné kosti. Teraz v lete bývajú dôvody prozaické – bicyklovanie sa, tenis, turistika... Na hornej končatine nasledujú zlomeniny zápästia, typickými obeťami sú korčuliari a petržalská cyklistická dráha začína byť pojem aj v medicínskych kruhoch. Postupne sa korčuliari vyčleňujú ako samostatná kategória. Najmä tí, ktorí sa domnievajú, že chrániče na zápästia a lakte sú len pre začiatočníkov. Často sa tiež stretávame so zlomeninami kostí v pleci a lakti, no a, samozrejme, so zlomeninami rebier. Elastické obväzy sa už nezvyknú používať, najmä u starších ľudí zapríčiňovali zápaly pľúc. Ani tieto zlomeniny však netreba bagatelizovať, popri každom rebre vedie cieva, a ak by sa poškodila, môže krv natiecť do pohrudničného priestoru, čo je vážny problém.

V lete sa vždy hovorí aj o skokanoch do vody. Sme nepoučiteľní, skáčeme ďalej?

Bohužiaľ, áno, hoci ich je o niečo menej. Skok do neznáma, do plytkej vody, na kameň, ktorý zvrchu nevidieť – takýchto skokanov sme v lete mávali na operačnom stole aj dvoch či troch do týždňa. Tí, čo mali šťastie, si dolámali iba stavec, tí, čo ho nemali, skončili na invalidnom vozíku s poškodenou miechou.

Ešte sme nespomenuli meniskus. Voda v kolene patrí k životu mnohých ľudí...

„Voda v kolene“ je pojem hodný skôr vtipov než medicíny. Krv v kolene, najmä ak jej je veľa, je jasný znak, že kĺb bol vážne poškodený. Ako, na to nám odpovie vyšetrenie magnetickou rezonanciou a neskôr artroskopické vyšetrenie, pri ktorom môžeme poškodené časti aj zreparovať. Meniskus však býva poškodený na deväťdesiat percent sekundárne – druhotne. To vieme vytušiť už z prvých viet pacienta – v minulosti som mal úraz kolena a... Keď si kedysi poranil koleno a poškodil väzy, kĺb zostal nestabilný a dlhodobo poškodzoval meniskus. Ak teda operujeme roztrhnutý meniskus, mnohokrát musíme riešiť aj skrížené väzy. Dnes je to už bežná operácia a dá sa povedať, že patrí k našej každodennej praxi.

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×