Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Stopa kráľovnej zo Sáby: Omán vonia kadidlom a myrhou

16.05.2012 (20/2012) Vôňa a pachy Orientu, farebné hávy, štvrťtónová stupnica. Za týmto sa skrýva exotika severnej Afriky, Blízkeho východu, Iránu a indického subkontinentu.
Stopa kráľovnej zo Sáby: Omán vonia kadidlom a myrhou
14 fotografií v galérii
Džibbálsky muž v tradičnom. Dýka za opaskom nesmie chýbať.
Autor fotografie: Emíre Khidayer

Prenesme sa do krajiny zásobujúcej už v dávnoveku vôňami celý starý svet, ku ktorej nerozlučne patrila vládkyňa spomínajúca sa aj v Biblii.

Zmes rôznych typov a farieb

Moja šiesta návšteva Ománskeho sultanátu iba potvrdila, že v tejto takmer ľudoprázdnej krajine naďabíme na ľudí rôzneho pôvodu. Ľudoprázdnej preto, lebo necelé 3 milióny obyvateľov žijú na porovnateľne veľkom území ako Poľsko a viac ako tretinu z nich predstavujú prisťahovalci. Prichádzajú za lepšie platenou prácou z Indie, Bangladéša, ale aj Európy. Pôvodní Ománčania sú skôr strednej či drobnej postavy s pretiahnutou tvárou. Popri nich si hneď všimnete tmavých Ománčanov pekne sa vynímajúcich v bielych dišdášach už s pevnejšou či tučnou postavou. Tí sú potomkami Zanzibarčanov z východnej Afriky. Omán mal zaujímavú históriu, istý čas koexistoval práve s touto ostrovnou krajinou. Dôvodom bola jeho strategická poloha a hlavne to, že bol najvýznamnejším centrom obchodu s otrokmi z celej východnej Afriky. Preto ho chceli získať mnohé veľmoci. Podarilo sa to Portugalcom, ktorých dokonca vypudili Ománčania na konci 17. storočia. Nakoniec sa tu ománsky sultán aj usadil a zo Zanzibaru si spravil hlavné mesto. A tak sa začala výmena medzi klinčekovým ostrovom s pevninou vrátane zmiešaných manželstiev. Zanzibarské typy v Ománe dnes jasne rozoznať, a keď sú doma sami, hovoria aj vlastným svahilským jazykom. Zažila som to na návšteve u kamaráta Ísú (meno Ísá v preklade z arabčiny znamená Ježiš) a celej jeho rodiny, ktorá sa pravidelne stretáva v piatok po poludňajšej modlitbe na rodinnom obede. Ísú mi po pár spoločne strávených dňoch prezradil, že pôvodní Ománčania sa na nich pozerajú s dešpektom pre ich otrocké korene, pritom ich predkovia otrokmi ani nemuseli byť. A to napriek ofi ciálnym tvrdeniam, že žiaden rasizmus v arabsko- -islamskej spoločnosti, a teda ani v Ománe, neexistuje.

1279960:gallery:true:true:true

Provincia Dufár ležiaca pri hraniciach s Jemenom sa klímou aj prírodou výrazne líši od zvyšku Ománu.

Na Československo spomínajú s nostalgiou

Ďalší národ v rámci krajiny, ktorý je síce Ománčanom oveľa bližší, sú miestni horali, teda Džibbálí. Žijú v pahorkatinách v juhozápadnej provincii Dufár a hovoria jazykom mahrí, ktorý síce patrí do semitských jazykov ako napríklad arabčina a hebrejčina, ale Ománčania mu celkom nerozumejú. Džibbálski muži na rozdiel od iných Arabov a tiež Ománčanov nosia dlhé vlasy, často majú odhalenú hornú časť tela, chodia bosí alebo v sandáloch s pinzetou za opaskom, aby si mohli rovno vytiahnuť tŕň, na ktorý môžu hocikde naraziť. A hlavne nosia zbraň. Zbrane majú ešte zo 70. rokov, keď sa zúčastňovali na ideologických a tiež vojenských výcvikoch v krajinách socialistického bloku. Ako hovoria, zbraň je ich najkrajšia ozdoba a na páse majú pripevnených zvyčajne desať nábojov, preto ich tiež volajú „páni s desiatimi“. Keď som ich stretla v juhoománskej a zároveň dufárskej metropole Salála, starí páni sa úprimne potešili, že pochádzam z krajiny, s ktorou sa im spája romantika ich mladosti. Hneď sa jeden z nich pochválil a na svetlo natočil svoju guľovnicu zo Zbrojovky Brno. Mne zasa ich ranný čaj vo vlastnom pôvabnom tradičnom outfite ostro kontrastoval s neutešenou kamennou štvrťou ako Petržalka. Takto trávia omanskí horalskí dôchodcovia svoje rána v Salále. Iní zasa pol hodiny autom z tohto mesta smerom do vnútrozemia vlastnia malé hospodárstva, kde si dopestúvajú kukuricu, uhorky a cukiny a starajú sa o dobytok – kravy, ovce a kozy. A priamo doma si vyrábajú rób – jogurt.

1279966:gallery:true:true:true

Džibbálski muži na rannom čaji.

Fotky berú dušu

Muhammadova mama v päťdesiatpäťke a po jedenástich deťoch každý deň ženie svoje stádo oviec na pašu a po vŕškoch behá ako srna a ešte k tomu naboso. Ráno si zaje z hustého chleba a zapije ho čajom s ťavím mliekom. Na celodenné pochôdzky jej vystačí zostatok z posúcha. Chlieb pečie každý deň poobede, keď sa vráti z paše. Hoci naboso, na očiach musia mať linku z rozdrveného antimonitu, ktorá podľa miestnych obyvateľov zabráni očným zápalom. Robia si ju aj niektorí džibbálski muži. Hoci Muhammadova mama nosí burku, teda masku na tvári (z tohto názvu vzniklo pomenovanie celotelového odevu afganských žien burka, ktorý sa však v žiadnej arabskej krajine nenosí), fotiť sa nechce. Rešpektujem to. Dôvodom je, že niekto by mohol manipulovať s jej dušou. Zato je veselá a čulá a úprimne sa teší našej návšteve. A stále sa chce páčiť. Volá ma do záhradky a ukazuje mi aloe. Odtrhne jeden pichľavý list a prelomí ho napoly. Vyteká z neho tmavá lepkavá tekutina. Upozorní ma, aby sa mi nedostala do úst, zato si ju rozotiera po celej tvári. Takto jej tmavšie sfarbená pokožka zbledne a bude krajšia. Teda aj tu platí: čím bledšia, tým krajšia.

1279969:gallery:true:true:true

Marjam Binhál už pätnásť rokov spracúva kadidlo. Dnes má viacero obchodov v Salále, aj v hoteli Hilton.

Zostaňme ešte pri fotení. Nielen ženy, ale aj niektorí muži to nemajú radi a dôvod na to majú naozaj pádny – pracujú v armáde alebo na útvare spadajúcom pod ministerstvo vnútra. V našom prípade sa žiadne ofi ciálne fotenie nekonalo, šlo iba o súkromný obed, kde bola prítomná minimálne 30-členná rodina. Čo keby ho tam niekto ako príslušníka vládnej inštitúcie spoznal?

Nabudúce už poslankyňa

Marjam Binhál má 38 rokov a sedem detí. Všetky, od 22-ročného Muhammada až po najmenšiu 4-ročnú Wafá, pracujú už odmalička, pomáhajú mame čistiť živicu zo vzácnych kadidlovníkových stromov, odstraňujú prilepené kúsky kôry, nalepený hmyz a najstarší vybavuje korešpondenciu dokonca so zahraničím. Poslušne sedia a pracujú, aby mame odovzdali vyčistené priehľadné stuhnuté kvapky živice. Mama ich potom ďalej spracúva, pridáva rôzne esencie. Dnes už má viacero obchodov v Salále vrátane hotela Hilton a dokonca aj v najnovšom Mole v hlavnom meste Maskat. Marjam si tým, že sa spracúvaniu kadidla venuje pätnásť rokov, už vybudovala svoje miesto v spoločnosti. Dokonca sa stala predsedníčkou dufárskych podnikateliek a v minuloročných parlamentných voľbách kandidovala do parlamentu. Žiaľ, do ománskeho poradného zboru Šúrá sa nedostala, ženy v parlamente reprezentuje iba jediná poslankyňa z hlavného mesta spomedzi 84 členov. Tak držím Marjam palce, aby sa jej to nabudúce podarilo a aby presadila väčší životný priestor aj pre Dufárčanov a hlavne dufárske ženy.

1279970:gallery:true:true:true

Pravý kadidlovník sa začal v Ománe pestovať už v staroveku.

Zelený raj v púšti

Spomínaná provincia Dufár je široko-ďaleko známa svojimi zelenými lesmi. Obdobie monzúnov od polovice júna do polovice septembra miestni nazývajú jeseň. Vtedy sa celá krajina premení na raj, doslova všetko sa zazelená, objavia sa vodopády a naplnia sa horské jazierka. Chlapci odušu skáču do vody, lenže dievčatá by ste tu márne hľadali. Už aj oblečená či zahalená žena v ich prítomnosti vzbudí prekvapivé pohľady a šum.

1279972:gallery:true:true:true

Salálska žena zanzibarského pôvodu.

V tomto čase sa sem chodievajú ostatní Arabi z Arabského polostrova pozerať na bujnú vegetáciu v púštnej krajine ako na atrakciu. Presne takáto krajina sa v ich predstavách spája s rajom. Pretrvávajú hmly a pravidelné mrholenie. Akoby ste boli na Slovensku po výdatnom daždi! Voda zásobuje vyprahnutú zem a kmene stromov sa konečne napijú. Aj kadidlovník, z ktorého sa získava spomínaná drahocenná živica. Ostrým nožom sa zareže do tenkej kôry a o chvíľu vyteká tuhšia tekutina. Tá sa dá zaschnúť na dva týždne a potom sa zberá. Takto ju predávajú na salálskom trhu spolu s farebnými hlinenými kadidelnicami, ktoré sú typické iba pre Omán. Samozrejme, že Matrahský trh v hlavnom meste a ani trhy začarovaných miest Nizwa a Bahla nezaostávajú, ale salálsky v ponuke rozličných druhov kadidiel a rôznej čistoty rozhodne vedie.

1279971:gallery:true:true:true

Myrhovník. Vzácna vonná živica sa získava z narezanej kôry kmeňa alebo vetvičiek.

Dufárske zlato

Aj keby sme nepoznali biblický príbeh o kráľovnej zo Sáby a o kráľovi Šalamúnovi, predsa len zvesti o krajine, kde sa kadidlo vyvažovalo zlatom, prenikli až do Európy. Priebojnosť a húževnatosť vládkyne, ktorá stála na čele sábskej ríše okolo roku 1000 pred n. l., zaujala nejedného starovekého zemepisca. A to, čo stálo za jej návštevou u kráľa Šalamúna, bolo v tom čase najdrahocennejším tovarom v celej oblasti. Kráľovná si vybudovala kadidlovú cestu aj na východ smerom k Perzskému zálivu, aj na sever do Palestíny. Kadidlo nemohlo chýbať ani na dvoroch vznešených domov starovekého Grécka a Ríma. Hoci pochádzala z jemenského mesta Maarib, každý rok chodievala do svojho letného sídla Sumhuram, ktorého pozostatky nájdeme v nádhernom, dnes už tichom mieste Chór Rúrí v Ománe, kam miestni chodievajú na pikniky. Sumhuram slúžil ako prístav, kam sa zvážala voňavá živica z rôznych končín regiónu, kde rástli kadidlovníky. Čo stálo za skonom Atlantídy Arábie a ako vyzeral denný program starovekej kráľovnej Bilkís v jej letnom sídle, opisujem vo svojich Príbehoch zo Sumhuramu. Teda stopu jej pôsobenia a dosahu možno pocítiť aj na Slovensku. Dnes už rastú kadidlovníky v Dufáre v oveľa menšej miere než v minulosti. Žiadne lesy, len kde-tu roztrúsené samostatne stojace stromy. Vraj i kozy majú na tom svoj podiel, lebo spasú všetko zelené, čo trčí zo zeme. Naďabiť môžete aj na myrhu, ktorej tmavšia živica spolu s drahým kadidlom tiež rozvoniavajú na každom ománskom rohu a dlho ešte budú.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×