Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Helena Krajčiová: Posteľová scéna ma nerozhodí

10.03.2009 (10/2009) Nerada klame samu seba. Jej precízny prístup v práci je aj kľúčom k ponukám. Súkromie však nemieni pre herectvo obetovať. Aj preto doň málokoho vpúšťa. Nám však čo-to HELENA KRAJČIOVÁ (33) predsa len prezradila!
Helena Krajčiová: Posteľová scéna ma nerozhodí
3 fotografie v galérii
Helena krajčiová
Autor fotografie: Život

Máte radosť, keď vás niekto spozná?

Záleží na spôsobe, akým sa to udeje. Niekedy je to milé, niekedy menej.

Keď sa niekto rozhodne pre herectvo, mal by počítať s tým, že sa oňho bude verejnosť zaujímať.

Keď sa človek rozhoduje v štrnástich rokoch, tak nerozmýšľa o dôsledkoch svojich činov. To, že sa o hercov verejnosť zaujíma, je len detail. Podstata našej profesie je niekde úplne inde.

Vy ste ako dieťa nemali vylepené plagáty známych hercov na stene?

Ja som tam mala tenistu Andrého Agassiho.

Na tenisových dvorcoch ste však neskončili.

Od detstva hrám tenis, ale vždy to bol iba môj koníček. Popritom som navštevovala dramatický a tanečný krúžok. Ako malá som chcela byť v prvom rade speváčkou. Rodičia nás učili ľudové pesničky, spievali sme si ich vždy po ceste v aute, to je môj hudobný základ.

Vaše rozhodnutie študovať herectvo rešpektovali bez reptania?

Žiaden cirkus okolo toho nerobili. Boli radi, že budem pokračovať v tom, čo ma baví. Na konzervatóriu som študovala hudobnodramatický odbor.

Na verejnosti však pôsobíte introvertne. I keď herectvo si vyžaduje istú dávku exhibície. Čo sú klady, pre ktoré vás režiséri oslovujú?

Neviem, možno preto, že pristupujem k svojej práci férovo. Snažím sa venovať jej toľko energie, koľko si vyžaduje, a nesnažím sa nič oklamať. Čím lepší vzťah nadviažem s ľuďmi, s ktorými robím, tým viac ma tá práca baví.

Ten záujem teda asi nesúvisí s farbou vlasov.

To by asi nestačilo (smiech).

A mali ste aj vy obdobie, keď ste si ryšavú zmenili?

Mala som obdobie, keď som bola úplne blond, a tiež obdobie, keď som mala krátke tmavohnedé vlasy. Krátke vlasy mám rada. Po každej takejto zmene sa rada vraciam k svojej pôvodnej farbe.

Muži vyhľadávajú ryšavé dievčatá pre ich temperament. Platí to?

O tom nič neviem. Podľa mňa sú ryšavé dievčatá presne také isté ako všetky ostatné. Naozaj necítim, že by sme my - ryšavé ženy - boli nejaká špeciálna skupina, ktorá má spoločné vlastnosti, alebo že by sme boli viac temperamentné. Ryšaví ľudia všeobecne majú u mňa maličkú protekciu, je tam nejaké podprahové bratstvo, to pripúšťam. A páči sa mi naša svetlá pleť.

Keby ste sa mali sama charakterizovať, ako by to vyzeralo?

Najradšej nijako. To ma moc nebaví, vymýšľať si, aká asi som. Aj tak je to každú chvíľu iné.

A ako vás vidia vaši najbližší? Čo myslíte, čo by o vás povedali?

Najbližší ma zbožňujú, tak ako ja ich. Chválili by ma odušu spasenú. Aká viem byť žiarivá, pozorná, láskavá a zábavná. A určite by na mne našli ešte všelijaké ďalšie vlastnosti.

Prijali ste ponuku na film Pokoj v duši. Šlo o vašu premiéru. Aké bolo nakrúcanie, bola dobrá nálada?

Do Čierneho Balogu som prichádzala väčšinou na tri, štyri dni, a pamätám sa, že som sa tam vždy veľmi tešila. Je tam úžasná príroda, dobre sa tam býva aj spí. Tá práca samotná ma bavila. Na filmovačke je iné tempo ako pri výrobe seriálu v televízii. Jednoducho povedané, máte na všetko viac času.

Páčili ste sa sama sebe na plátne? Koľkokrát ste film videli?

Dvakrát. Prvýkrát to bolo v Brezne, kde bola premiéra pre tvorcov, priateľov a miestnych. Všetci sme to spoločne prežívali, bol to pre mňa krásny zážitok, bola som dojatá. Myslím, že si ten pocit budem dlho pamätať. Druhýkrát som si film pozrela na premiére v Bratislave.

Ako sa vám hralo s Attilom Mokošom? Vo filme ste s ním prežili náruživú noc.

Od začiatku som k Attilovi pociťovala dôveru – ľudskú aj profesionálnu. Vo viacerých scénach sme sa dotýkali, objímali a bolo to úplne prirodzené a príjemné. V deň, keď sme točili „posteľnú scénu“, ma všetci na ňu už od rána upozorňovali. Pritom ja som vôbec z toho nebola vystrašená ani som nebola v rozpakoch.

Hráte ženu, ktorej muž sa vráti z väzenia a ona mu splní všetko, čo mu vidí na očiach. Správate sa k mužom takto?

Viem si predstaviť aj rovnoprávnejší vzťah. Ale bola to láska a mala takúto podobu… Aj takýto vzťah môže byť pekný.

Dovolíte si nesúhlasiť s konaním postavy?

Samozrejme, to sa stáva často, ale to neznamená, že by som si takú postavu nechcela zahrať. Je dôležité, aký je scenár, režisér, herecký kolektív.

Tak ako to bolo v prípade seriálu Profesionáli?

Presvedčilo ma herecké obsadenie. To pre mňa bolo dostatočnou zárukou aj dôvodom, prečo do toho ísť. Aj keby som mala hrať smetiarku (smiech).

S mužmi sa vám lepšie robí?

Dá sa to tak povedať, sú vtipní a ľahšie sa dajú na čokoľvek nahovoriť.

Pôsobíte ako dievča, ktoré zapadne do každého mužského kolektívu a je vždy dobrou kamarátkou. Je to tak?

Áno, dá sa to tak povedať.

Nechýba vám však niekedy pocit byť aj žensky zbožňovaná?

Často sú v týchto kamarátstvach i určité percentá obdivu. Aj preto sa mi medzi nimi páči. A ten obdiv je vzájomný. To je potom radosť pracovať.

Boli ste niekedy na skutočnej policajnej stanici?

Občas chodím platiť pokuty za zlé parkovanie, to sa odohráva v búdke na veľkom parkovisku. Na skutočnej policajnej stanici som asi ešte nebola.

A nie sú na vás milší, keďže v seriáli hráte ich hovorkyňu?

To som zatiaľ nespozorovala. V každom prípade som im pokutu vždy musela zaplatiť (smiech).

Darí sa vám v divadle, televízii. Spievate aj v skupine Fragile. Musíte mať spokojný život.

Zažívam okamihy spokojnosti, ale nie je to generálny pocit. Mám prácu, ktorú som chcela odmala. Občas sa dostaví aj pocit šťastia.

Kedy to je? Poviete aspoň jednu „tajnôstku"?

To je práve to, o čom hovorím... Keď sa viete s niekým okamžite dohodnúť, rozumiete si, viete ponúknuť čoraz viac a viete, že to váš herecký partner zužitkuje, a tešíte sa na jeho reakcie. Lebo to vás zase vyprovokuje k niečomu lepšiemu.

Pociťujete stále zo svojej práce eufóriu?

Na začiatku človek nikdy nevie, do čoho ide. Eufória sa dostaví až vtedy, keď sa práca darí.

Podľa sledovanosti toho, v čom hráte, by ste mali byť v euforickom stave stále, nie je to tak?

Úspech tých vecí ma veľmi teší. Práca je pre mňa územie, kde sa cítim dobre. Často je to záchrana, keď mám nejaké nezmyselné smútky. Keď mám napríklad deň, že nič poriadne neurobím a nie som s ničím spokojná, ale mám večer koncert alebo predstavenie, dá sa to veľakrát do poriadku.

Nezmenil to ani odchod zo stáleho angažmá Národného divadla?

Naďalej tam hosťujem. Túto sezónu som mala premiéru hry Václava Havla Odchádzanie a dohrávam aj ďalšie predstavenia. Je príjemné, že nie som povinná prijať každú rolu. O to viac ma práca baví. Pre herca je zmluva s divadlom síce určitou istotou do budúcnosti, ale ja som sa nikdy netrápila vopred. Verila som inštinktu. Pánboh zaplať, že ponuky ma neminuli.

Stretli ste sa aj s bývalým prezidentom? A ak áno, aký bol, ako na vás pôsobil?

Václav Havel prišiel na našu prvú skúšku a bol aj na premiére. Keď sme hru čítali, pohyboval ústami a potichu ju čítal s nami. Bolo preňho zaujímavé počúvať ju v slovenčine. Zdalo sa, že to, že sa pohybuje opäť v divadle, ho robí spokojným a veselým.

Spomínali ste aj inštinkt. Na koho sa obraciate v súkromí?

Mám to rozdelené medzi svoju staršiu sestru a priateľov.

Máte priateľa? Ak áno, poviete o ňom niečo?

Nemám partnera. Niekedy kvôli práci býva u mňa staršia sestra.

A keď je vám najhoršie, je tu ešte pes.

Áno, aj to je opora. Môj domáci miláčik. Fido je chrt, je to také lenivé a flegmatické plemeno, ktoré si nevyžaduje sústavnú prítomnosť svojho pána. Hľadala som psa, ktorý nebude trpieť, keď nie som doma, ale keď sme spolu, je prítulný a chodí za mnou ako tieň. Aj ho tak volám – Pán Tieň.

Aj ho rozmaznávate?

Samozrejme, u nás nevládne žiadna tvrdá drezúra. Mám ho na lásku, nie na plnenie úloh. V apríli to budú štyri roky, čo je môj. Darovala som si ho k tridsiatym narodeninám.

A muži? Čím si dokážu získať vašu náklonnosť?

Tým, že si s nimi rozumiem.

Akým darčekom vás dokážu potešiť?

Mám rada zážitky, a keď niekto niečo zorganizuje a zoberie ma tam, je to pre mňa viac, akoby mi mal niečo kúpiť.

Kam konkrétne?

Možno na miesta, kde som ešte nebola, alebo navrhne aktivitu, ktorú som ešte nevyskúšala. Ako keď ma pred pár rokmi kamarátka prvýkrát zobrala do Viedne na tenisový turnaj.

A nechali by ste sa nahovoriť aj na adrenalín?

Ak by to nebolo niečo úplne extrémne. Pred pár rokmi som na dovolenke v Chorvátsku nahovorila sestru na takú atrakciu, kde nás v malej kabínke vystrelili do vzduchu a potom sme voľne padali naspäť. To sa mi veľmi páčilo, ale mojej sestre bolo ešte dlho zle. Onedlho sa zistilo, že je tehotná. Ale všetko dobre dopadlo a mám krásne krsniatko.

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×