Vlastne sa mi to stalo len raz – na návšteve u výtvarníka Jozefa Gertliho (50).

Všetci vás poznajú ako Danglára. Ako ste k tejto prezývke prišli?

To mi vymyslel kamarát zo školy. Keď mi písal listy na vojenčinu, tak mi tam toto debilné meno napísal na obálku. Mňa za to ‚sprdli‘, že mám svojim kamarátom vysvetliť, že správne sa píše oslovenie súdruh vojak. A keď ma na piatykrát vzali na vysokú školu, nejako sa to roznieslo a už mi ten Danglár prischol. Občas sa stali aj kuriózne veci, ľudia nechceli kresbu od Joža Gertliho, ale len od Danglára.

Veď aj istý výtvarnícky klub pomenovali po vás...

Asi som bol v tých časoch dosť veľký bohém na to, aby som si to zaslúžil. Až neskôr som zistil, že ten Danglár z Monte Christa bol vlastne pekná sviňa.

Ste renomovaný slovenský ilustrátor a karikaturista. Aký je to pocit žiť s takouto nálepkou?

Niekedy je to fajn a niekedy je to nepríjemné. Keď sa deti vrátia z nejakého tábora a hovoria – hrali sme sa jednu hru a predstav si, že tam bola otázka aj o tebe. Tak ako Lasica a Satinský, najskôr ich zakazovali a zrazu prásk – bola z nich maturitná otázka. Lasica je starší, má väčšie zásluhy, tak to dotiahol až tam.

Možno časom aj z vás bude téma v učebných osnovách.

Popularita vás neobťažuje?

Mňa ľudia poznajú podľa roboty, nie podľa ksichtu, takže môžem slobodne chodiť po ulici. Hovoria mi, že som kráľ komiksu, a také tie „kecy“ okolo toho... Ja už však komiks nerobím, urobil som ich málo a väčšinou boli v časopisoch a novinách. Tie nie sú veľmi kvalitné, pretože treba sledovať termíny, čakať, či libretista niečo napíše... Na poriadny komiks si treba sadnúť, vyrobiť celú knihu a to je dosť veľká drina.

Robí sa vám lepšie, keď nie ste spútaný textovou predlohou?

Samozrejme. Desať rokov som pracoval v reklamných agentúrach a pre mňa je najlepšou inšpiráciou deadline (uzávierka – pozn. red.).

Okrem karikatúr, komiksov a olejomalieb je Danglár aj významný knižný ilustrátor.

Čomu teraz venujete najviac energie a času?

Konečne viac maľujem. Ale zasa – dostal som termín, dokedy musia byť obrazy na výstavu hotové. Okrem toho stále kreslím do novín a časopisov, tak ako som to vždy robil. Nie je to už také ako pred pár rokmi – prišla kríza a niektoré redakcie radšej používajú fotografie od interných fotografov, aby zaplnili priestor. Ale, chvalabohu, stále sú aj takí vydavatelia, čo chcú aj kresbičky. To je moja pravidelná práca.

Kde beriete inšpiráciu, čo stojí za to, aby ste ju nakreslili?

Dostávam zadania, nezvyknem si ich vymýšľať sám. Najčastejšie sú politické a súvisia s témou, ktorú nechcú riešiť fotografi, najmä ak je to vážny problém, ktorý treba odľahčiť. Škoda, že v našich novinách, v porovnaní so zahraničnými, býva málo kresieb. Noviny by boli vzdušnejšie, prehľadnejšie.

Politika ako téma je vám blízka, robíte ju rád?

Zaujíma ma. Je to neuveriteľné, do akého závozu nás dostali títo naši géniovia, ktorých sme zvolili. Vytáča ma to a bol by som rád, keby som sa dožil situácie, že by som sa tým nemusel zaoberať, že by nebolo treba čítať noviny, všetko by fungovalo. Občan by platil dane a všetky odvody a politici by sa starali o to, aby všetko v štáte išlo tak, ako má. U nás sa termín správa vecí verejných vôbec nepoužíva, u nás sa rovno hovorí o vládnutí. Už z toho cítiť iný záujem ľudí, ktorí sa na tom zúčastňujú, a to ma dosť serie. Fakt by som bol rád, keby som sa tým už nemusel zaoberať.

Ľudia, ktorí sú v spoločnosti známi a dokážu verejne sformulovať svoje občianske postoje, sú často oslovovaní politickými stranami. Sme v predvolebnom čase – išli by ste do toho?

Určite nie. Na to sa mám rád. Určite by som sa dostal do nejakých tlakov, ktoré tam fungujú. Darmo by som chcel fungovať s čistým štítom a pomáhať ľuďom.

Spomeňme vaše začiatky. Prvé roky života ste prežili v idylickej horárni. Kde sa vzala vášeň ku kresleniu?

Už keď som bol malý, rád som kreslil. Zobral som si fotografiu Winnetoua a kreslil podľa nej. V tej horárni, kde sme bývali, bola kancelária, môj tato tam bol polesný. Nemali sme tam ani elektrinu, len kadejaké petrolejky. Otec mi vždy dal ceruzky – pamätám si na takú, čo bola z jednej strany červená a z druhej modrá – to bola moja základná výbava. A, samozrejme, kancelársky papier. Vždy mi hovoril – tu si pekne sadni a kresli si. A ja som rád poslúchol, pretože ma to bavilo. Neskôr som nepotreboval hľadať nejakého iného koníčka alebo rozmýšľať nad tým, čo by som v živote mal robiť. Išlo to so mnou odmalička a cítil som, že toto je to, čím by som sa chcel živiť. Ono sa spočiatku zdalo, že to bude komplikované, ale prevrat v roku 1989 ma vlastne zachránil. Odvtedy som už naozaj mohol robiť to, čo som vždy chcel.

Výtvarník vo svojom kráľovstve – tu vzniká väčšina jeho tvorby.

Naozaj ste ani na chvíľku neuvažovali o inej škole, o inej profesii?

Nikdy. Keď sme vo Zvolene v škole vypisovali prihlášky, triedna učiteľka povedala, že tam musíme napísať dve školy, ak by nás na tú prvú nevzali. Ja som si ako prvú napísal „šupku“ bratislavskú a ako druhú kremnickú. Iná škola neprichádzala do úvahy. Dodnes si pamätám, ako mi učiteľka namiesto toho, aby ma podporila, povedala – tam sa aj tak nedostaneš, tam sa z našej školy ešte nikdy nikto nedostal. Poďakoval som jej a išiel som si za svojím cieľom. A podarilo sa.

Úspešne ste vyštudovali nielen strednú školu, ale potom aj VŠVU. Nechceli ste ako mladý začínajúci umelec robiť „veľké vážne“ umenie?

Myslím obrovské plátna, olejomaľby, abstraktné motívy, ktoré sa vraj aj dobre predávajú...

Abstraktné umenie sa mi páči, ale nikdy som ho nechcel robiť. Abstraktných maliarov je ako dreva v lese :-). Nemyslím si, že moja robota nie je vážna. Vždy ma predovšetkým zaujímala kresba a v nej spájanie na prvý pohľad nesúrodých prvkov, o ktorých si však ja myslím, že by spolu mohli fungovať. Fóriky, to ma baví. Aj moje obrazy sú vlastne také. Na vysokoškolskom diplome mám napísané, že som sochár, ale sochy nerobím.

Danglár sa aj pri práci dokáže dobre baviť, je to skrátka pohodový chlapík.

V škole som musel, mali sme nejaký ten rok modelovania. Mám motorovú pílu, tak možno niekedy niečo z dreva urobím, zatiaľ na to nemám čas. Ani si neviem predstaviť, ako z pňa motorovou pílou vytvarujem napríklad myšiaka s veľkými okrúhlymi ušami.

Keď ste spomenuli myšiaka, musím sa opýtať, prečo ste si za svoje logo zvolili kostru Mickeyho Mousa dokonca s prekríženými hnátmi?

V tých ušiach veľa kostí nie je, ale ja som si to vymyslel aj s tými guľatými ušami ☺. Zdalo sa mi to veselé a myšiaka maľujem rád. Už som ho vyskladal v rôznych kombináciách – s Charliem Chaplinom, Coca-Colou...

Kde na tieto nezvyčajné kombinácie motívov chodíte?

To príde samo. Niečo si prečítam, niečo uvidím a zrazu to je. Teraz maľujem sériu obrazov, najskôr to boli návrhy na tričká. Sama viete, ako komplikovane učia v škole históriu a čo potom z toho deti vedia o Štúrovi, Masarykovi alebo Štefánikovi. Ja ich skúšam robiť takých dnešných a veselých. Decká to majú rady – prídu a pýtajú sa – a toto je kto? Masaryk. A on chodil v motorkárskej bunde? Jasné, že vtedy nie, ale keby dnes žil, možno by chodil... A prečo je Štúr potetovaný? A čo tam mám nakresliť – jeho knihy, čo napísal? Radšej mu urobím „kerky“, tomu každý rozumie.

K týmto veselým obrazom pribudnú aj ďalšie, termín výstavy sa už blíži.

Neobávate sa protestov klasikov?

No veru neviem, najmä ako prijmú v Česku tatíčka Masaryka s levom vytetovaným na hrudi a v harleyáckej bunde.

Bude z toho séria, galéria historických osobností?

Ešte mám rozrobeného Štefánika v takej veselej havajskej košeli a rád by som urobil starého Bondyho, to bol kamarát. Hľadám slovenské osobnosti, ktoré by mohli byť zaujímavé a významné aj pre dnešok. Ľudí, ktorí niečo dokázali.

Myslíte si, že takých máme?

Alebo inak – koho vy považujete za skutočnú slovenskú osobnosť hodnú úcty a obdivu?

Nerobím žijúcich, to som si zaumienil už dávno. Namaľoval som Jara Filipa ako darček k jeho päťdesiatke a o rok bol mŕtvy. Radšej sa hrabem v histórii a vyťahujem nápady odtiaľ. A kto je slovenská osobnosť? Jánošík napríklad! Bol to síce lump, ale bol osobnosť. Egona Bondyho chcem urobiť preto, že býval v Bratislave, veľmi sa mu tu páčilo. A ešte sme prišli aj na Štefana Baniča, aj ten by si to zaslúžil. Len pri ňom je malinký problém – známy je len jeden jeho portrét. Ale aspoň si budem môcť vymýšľať.

Po dvadsiatich rokoch bohémskeho života zakotvil v spokojnom a šťastnom manželstve s Luciou.

Vlastní vaše obrazy niekto známy?

Saudek napríklad. Je to taký veselý obrázok, jeho portrét v „srandovnom“ tričku. To objednala ešte Sára, keď s ním bola, k nejakým narodeninám. Štúr si zrejme svoj portrét odo mňa nekúpi :-).

Pri práci sa zrejme dosť dobre bavíte.

Áno. Snažím sa to robiť tak, aby ani jeden obraz nebol smutný. Pri politických kresbách, čo robím do novín, sa často nie je na čom smiať, to býva skôr o zúfalých veciach.

Žijete usporiadaným rodinným životom, ste starostlivý otec dvoch dcér, zodpovedný manžel. Ako ste si na to zvykli po rokoch mládeneckého umeleckého života?

Teraz vstávam ráno prvý a robím raňajky a desiate do školy. Bolo to pre mňa iné, keď sa ma moja drahá snažila „dokopať“ k legalizácii nášho vzťahu. Myslím, že som si už všetko bohémstvo odžil predtým. Kým som sa oženil, mal som za sebou dvadsať rokov žúrovania, už by som asi v tom nepokračoval, lebo by som nevládal:-). Mne tento usadený život vyhovuje. Páči sa mi, že nemusím chodiť nikam do práce. Keď rodina ráno odíde, môžem si kresliť.

Rodinná dovolenka s manželkou Luciou a dcérami Betkou a Katkou.

Vediete dcéry ku kresleniu?

Nenútim ich, vedia, že ak potrebujú poradiť, som tu pre ne. Nechám to na ich rozhodnutí. Staršiu, to už je stará páka, má dvanásť rokov, viac baví písanie. Malá Kača, tá ešte vymýšľa, zakaždým chce byť niečo iné – raz architektka, raz sklárka, maliarka.

Ste prísny otec, alebo s vami dcéry dokážu „točiť“, ako sa to traduje?

To sa iba tak hovorí! Ony sa všetky tvária, že iba mama je prísna, ale ja som tiež. Žena mi neverí, že to dokážem. Kým ona príde večer z práce, tak normálne fungujem – aj kontrolujem úlohy.

Ste chlap, ktorý sa dokáže zvŕtať i v kuchyni, alebo čakáte na manželku Luciu s hladným výrazom v tvári?

Ona chodí domov tak neskoro, že sa učím variť. Niečo už dokážem aj sám. Keď bola v nemocnici, tak ma pri varení navigovala cez telefón. Moje prvé také uvarené jedlo bol segedín a bol celkom dobrý.

A čo robí výtvarník vo voľnom čase?

Myslela som skôr, ako oddychujete.

Chodím na chalupu, narúbem drevo. Tam si vždy oddýchnem. Ale pre mňa je aj práca relaxom.

Je niečo, čo kreslíte nerád?

Nebaví ma kresliť prírodu, veľa stromov, lúky, trávičku, to sa mi nechce. Alebo techniku – okrem zbraní.

Je pre vás dôležité mať veľa peňazí?

S peniazmi je život ľahší, je dobré môcť sebe a rodine dopriať, čo potrebujeme. Aj ja platím všetky tie hypotéky ako hocikto iný. Ale zasa sa z nich neposeriem.

Na čom vám v živote naozaj záleží?

Aby fungovala rodina. Aby sa decká dobre učili. Aby mohli robiť, čo ich baví, aby sme boli šťastní.

Ťažká otázka... Najjednoduchšie je asi veriť v seba, svojim schopnostiam. Určite existujú nejaké vyššie sily, ale niekedy mám pocit, že sa od nás odvrátili alebo že nefungujú. Celkom mám rád myšlienku, že každý „hajzel“ si raz odserie všetko zlo, čo napáchal iným ľuďom.

Sme na začiatku nového roka. Dávate si predsavzatia, ktoré potom aj tak nedodržíte?

Kedysi som si dával, už to nerobím. Mne sa nepodarí splniť ani krátkodobé. Aj s pracovnými plánmi som opatrný, radšej si ich len myslím a nepoviem ich nahlas, aby som niečo nezakríkol.

Ale o výstave, ktorú budete mať čochvíľa v Bratislave, už môžete hovoriť nahlas. Aká bude?

<div id="_mcePaste" style="position: absolute; left: -10000px; top: 2987px; width: 1px; height: 1px; overflow: hidden;">K týmto veselým obrazom pribudnú aj ďalšie, termín výstavy sa už blíži.</div>

Výtvarník Danglár: Ľudia ma poznajú podľa roboty, nie podľa ksichtu

Výber pre vás