Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Obeťou susedov v Malackách je aj Rómka pani Anežka

14.10.2011 (42/2011) Namiesto pokoja a vyriešenia problémov dostal Oskar Dobrovodský, sused neprispôsobivých Rómov v Malackách, ďalšie rany.
Obeťou susedov v Malackách je aj Rómka pani Anežka
10 fotografií v galérii
V príbehu neprispôsobivých Rómov z Malaciek trochu zaniká hrozná story Anežky Rafaelovej...
Autor fotografie: Peter Korček

Predvoláva si ho polícia a musí chodiť na výsluchy.

Pred časom sme písali neuveriteľný príbeh Družstevnej ulice v Malackách, kam sa pred necelými troma rokmi prisťahovala početná rómska rodina a z pokojnej štvrte sa stalo peklo. Odvtedy uplynulo zopár mesiacov, ulicu monitorujú kamery, je tam nepretržitá policajná hliadka, riešil to minister vnútra, splnomocnenec, pomôcť sa snažil aj podnikateľ Alojz Hlina.

Ale Oskar Dobrovodský hovorí, že bývanie v susedstve neprispôsobivých ostalo rovnakým peklom ako predtým. Jeho otec si myslí, že je ešte horšie. Nedávno prišli k Dobrovodskému štyria policajti so samopalmi, teraz mu priťažilo, že v novinách vyšla správa, že chce vyhodiť ulicu do vzduchu. V piatok si ho predvolala polícia na výsluch.

Vyhodí do vzduchu

„Nakoniec som na polícii dopadol dobre,“ hovoril v piatok popoludní, keď prišiel domov. Policajti sa na údajnú snahu vyhodiť ulicu do vzduchu pýtali aj ďalších ľudí z Družstevnej, ktorí vedeli, v akom rozpoložení Dobrovodský je. Pôvodné správy boli, že za vyhrážanie mu môžu hroziť až dva roky za mrežami. „Našťastie bolo policajtom jasné, že to bol z mojej strany nešťastný výrok v strese. Nebudú to riešiť ani v priestupkovom konaní.“

1042452:gallery:true:true:true

O zapálení plynových fliaš hovoril v zúfalstve. „Vtedy si podnikateľ Alojz Hlina bral unimobunku, ktorú susedom pristavil. Bol tu poriadny chaos, stresy, krik, Rómovia nám od rána nadávali. Keď bolo po všetkom, prišla za mnou novinárka s otázkou, že čo by som robil, keby ma napadlo dvadsať–tridsať Cigánov. Hlúpa otázka, bol som z nej úplne vykoľajený. Na hlúpu otázku hlúpa odpoveď, tak som povedal, že by som vzal plynovú fľašu, zapálil a vyletíme do vzduchu všetci.“

Ako sa to začalo

Družstevná ulica, ktorá je dnes plná potkanov, smradu, kriku, bola ešte pred troma rokmi ukážkovým príkladom, ako môžu žiť susedia, ktorí si rozumejú. Patrila k pokojným častiam mesta.

Na Silvestra 2009 sa však do domčeka s rozlohou 47 štvorcových metrov vedľa Dobrovodského prisťahovali Rómovia. Bolo ich 36. Susedom začali miznúť železné veci. Kopil sa neporiadok, šíril sa čoraz silnejší zápach, množili sa potkany. Dobrovodský sa začal sťažovať a neprispôsobiví susedia mu robili ešte horšie. Hádzali doňho kamene, natierali mu výkalmi stenu, podmyli základy. Až to prišiel riešiť minister vnútra, neskôr ďalší úradníci.

1042444:gallery:true:true:true

Dobrovodského sestra sa radšej odsťahovala a on ostal doma sám s otcom a priateľkou. Jeho dom je nepredajný, nik by ho vedľa takých susedov nekúpil. „Ale ani neviem, prečo by som sa mal odsťahovať, veď z tohto domu pochádzam. Ja len chcem slušný život, taký ako pred ich príchodom.“

Dráma v úzadí

Trochu v úzadí jeho príbehu však ostala Anežka Rafaelová (57), ktorú divokí susedia pripravili o všetko. Je tiež Rómka, no na ulici bývala tridsať rokov a so všetkými v okolí vychádzala normálne. S rodinou Dobrovodskovcov chodila na huby, robili spolu zabíjačky. Jej problém bol, že pozemok a dom mala v spoločnom dvore s domčekom, do ktorého sa prisťahovali neprispôsobiví.

„My sme sa na Družstevnú ulicu prisťahovali v roku 1979. Kúpili sme si s manželom malý domček a päťárovú záhradu v spoločnom dvore s ďalšími ľuďmi. Náš dom bol malý, tak sme museli pristavať. Zaviedli sme doň elektriku, vodu, plyn, urobili sme novú strechu. Pestovali sme si zeleninu, uskladňovali sme ju do pivnice na celú zimu. Bývalo sa tam tip-top, so susedmi sme mali úžasné vzťahy, chodili k nám na dvor na zabíjačky, chodievali sme spolu do lesa. Lenže prišiel rok 2009 a prisťahovali sa títo...“ skloní hlavu Anežka Rafaelová a cítiť z nej, že nevie, čo bude ďalej. Má vlastný dom, pozemok, ale nemôže ho využívať. Spolu so sedemnásťročnou dcérou ju musela prichýliť mama.

1042445:gallery:true:true:true

„Bolo to strašné od prvého dňa, čo sa prisťahovali. Vláčili bordel, čo uvarili a nepojedli, to vyhodili von. Dostali sa k tomu potkany, začal sa šíriť zápach.“ Po týždni odtiaľ zúfalá ušla aj s dcérou k mame do susedného Kostolišťa. Doma nechala všetko vrátane nábytku, bojí sa vrátiť. Od úteku tam bola azda trikrát.

„V rýchlosti sme v ňom všetko nechali. Od úteku som bola doma len v sprievode polície. Raz keď prišiel minister vnútra a nedávno, keď sme išli dať otravu na potkany. Tie sa už vraj dostali aj do môjho domu. Inak tam nechodím, bojím sa. Vpredu majú veľkého psa, cez neho nemôžem prejsť dnu. Pri mojom dome pálili pneumatiky, museli sme dať odpojiť plyn, elektriku. Múry sú popraskané, zvlhnuté, splesnivené, lebo kopy bordelu hádzali von do polovice stien môjho domu. Ten je už neobývateľný. Videla som hocičo, ale takýchto ľudí ešte nie. Oni hovoria, že sú na ulici, sú bezdomovci a podobne. Ja mám svoj vlastný dom, ale ich vinou som sa ocitla na ulici. Keby som nemala mamu, nemám kde bývať. Budovali sme dom, a čo z neho mám? Pripravili ma vlastne o všetko. Ten dom by som aj predala, ale nik ho nechce kúpiť.“

Prepadnú sa pod zem?

„Aj na príklade pani Rafaelovej vidíte, že so susedmi sa už nedá,“ hovorí Oskar Dobrovodský, ktorý tvrdí, že nie je žiaden rasista a proti Rómom nič nemá. „Vychádzam s nimi normálne, máme ich v práci, tridsať rokov sme žili vedľa Anežky Rafaelovej a znášali sme sa vynikajúco. Ale títo noví susedia sú úplne o inom.“

1042449:gallery:true:true:true

Otázka je, na čo vlastne štát čaká. Že sa skoro štyridsať ľudí niekde prepadne pod zem, odrazu nebudú a problém zmizne? Mesto je ako v zajatí, mestských úradníkov, ktorí by ho riešili, je málo. Nestíhajú robiť ani bežnú agendu, navyše nemajú právomoci. Rómovia okupujú cudzie pozemky, kde si postavili čierne stavby. Jednu zbúrali, ďalšie stoja. Neprispôsobivej rodine patrí len 47 štvorcových metrov, ale využívajú celý dvor. Majitelia pozemkov sa súdia, no trvá to dlho. Policajná hliadka, ktorá stojí pred domom 24 hodín denne, tiež nie je riešením.

So samopalmi

„A neprispôsobiví susedia si už vymýšľajú absurdné veci. Prišli policajti a pýtali sa ma, prečo som prehováral Rómky, aby šli pre mňa robiť na Krížnu v Bratislave. Rómovia ma totiž obvinili, že chcem pásť ich 130-kilové krásavice. O dva dni ma na políciu znova predvolali a pýtali sa, čo u mňa robili nemeckí neonacisti. Susedia totiž tvrdili, že vraj som si zavolal z Nemecka ľudí, čo mali na krku hákové kríže. Nezmysel. Že sme hajlovali, rozprávali po nemecky. Na ďalší deň prišli znova policajti, že som susedom podpálil povalu. Nakoniec zistili, že to bolo z elektrického skratu.“

Oskarovi Dobrovodskému praskli nervy, keď strihal v záhrade stromčeky a niekto zazvonil. „Pri bráne stáli štyria policajti so samopalmi. Pýtali sa, prečo som strieľal. Prišiel ku mne jeden z nich, päťkrát sa ma opýtal to isté – prečo som strieľal. Päťkrát som povedal, že som nestrieľal, lebo nemám čím.

1042450:gallery:true:true:true

Praskli mi nervy a začal som na nich kričať. Vtedy som si asi poškodil, ale psychicky som už bol zničený. Išiel som za Rómami, že chcem vedieť, ktoré dieťa povedalo, že som strieľal z revolvera a potom zo vzduchovky. Policajt mi povedal, že nie sú povinní povedať mi to. Ja som hovoril, že sa len slušne pýtam, kto to povedal. Vtedy mi policajt vyrazil fotoaparát. Zodvihol som ho rozbitý a Róm policajtovi hovorí – ale si mu dal. Už som nevydržal, podal som sťažnosť na ministerstvo vnútra, na policajné prezídium. Ja policajtom nezazlievam, že si robia svoju prácu. Problém je, že susedia nás stále napádajú a potom si vymýšľajú. Policajti sem musia stále chodiť, navyše na ulici musí stáť hliadka.“

1042451:gallery:true:true:true

Čo bude ďalej? Nevedno

Oskar Dobrovodský pred pár mesiacmi veril, že keď sa o situáciu na Družstevnej ulici začal zaujímať minister vnútra, niečo sa pohne dopredu. Nestalo sa nič. „Neustále nám ničia majetok, vylievajú vodu na náš dom. Bol tu statik, urobil sondáž a zistil, že máme podmáčané základy, narušenú statiku, začali nám vlhnúť steny, plesnivieť nábytok, ktorý sme museli vyhodiť. Úrady majú malé právomoci, nestíhajú, nevedia nám pomôcť.“

Pred troma rokmi to bola ulica s lavičkami. Po večeroch sa jej obyvatelia stretávali a sedávali spolu pri potoku. Dnes sa boja vyjsť na ulicu. „Neviem, čo bude ďalej. Nasľubovali nám už kadečo. Že v máji to vyriešia. Je október a nič. Netuším, aká nás čaká budúcnosť.“

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×